Vážení čitatelia, v týchto dňoch vyšlo nové číslo Verba Theologica 1/2020, ktoré vás pozýva k novým reflexiám s veľmi pestrou obsahovou škálou. Filozofia dialógu a existencializmus, teológia nádeje, medzináboženský dialóg či kinematografia sú oblasti, do ktorých nám otvárajú dvere autori z česko-slovenského intelektuálneho prostredia. Jeden z článkov je aj v anglickom jazyku, číta sa však s ľahkosťou a veľmi prehľadne.
Peter Šajda nám vo svojom článku Towards a Dialogical Philosophy of Religion: Buber’s Ambivalent Reception of Kierkegaard (Smerom k dialogickej filozofii náboženstiev: Buberova ambivaletná recepcia Kierkegaarda) odkrýva dlhoročnú konfrontáciu Martina Bubera s ideovým svetom Sørena Kierkegaarda. Z hľadiska časového horizontu je nesmierne zaujímavé sledovať, ako Buber v priebehu štyridsiatich rokov dozrieva vo svojich presvedčeniach, počínajúc inšpiráciou v prvom kontakte, cez postupný odstup vedúci až ku kritike Kierkegaarda. V pohľade Bubera na dánskeho filozofa sa samozrejme odráža aj náboženské pozadie autorov. Martin Buber ako židovský filozof, mysliteľ inšpirovaný svojou chasidskou kultúrou a Kierkegaard ako kresťanský filozof z prostredia Dánskej luteránskej cirkvi.
Josef Mikulášek predstavuje vo svojom článku „Rigorózní nebo radikální“? Křesťanství a jeho služba polis v odkazu díla Johanna Baptisty Metze významného nemeckého teológa Johanna Baptista Metza cez štyri kľúčové slová jeho odborného záujmu, ktoré vyjadrujú aj jeho teologický odkaz: kristológia, dejinnosť, rigorózne alebo radikálne kresťanstvo, nádej. Citujem dve myšlienky, ktoré nájdeme rozvinuté v článku, lebo sa mi zdajú mať veľmi aktuálny dosah na Cirkev a službu kresťanstva v časoch koronavírusu. V prvom rade je to téma týkajúca sa radikálnosti a rigorozity kresťanstva: „Kdyby církev byla více evangelicky ´radikální´, nemusela by pravděpodobně být tak zákonicky ´rigorózní´.“ Druhou je myšlienka s veľkým vplyvom na svet, ktorý dnes tak veľmi potrebuje znovuobjaviť teologickú cnosť nádeje: „Naopak, naděje je roznětkou uvolňující síly, které jsou vším, jen ne pasivním očekáváním; pravým vykreslením doufajícího křesťana se tak stává být contemplativus in actione.“
Jaroslav Franc nás vovádza do egyptského sveta so svojím článkom Hlásat evangelium ve světě islámu: alexandrijský patriarcha Šenut III. (1923-2012). Určite čitateľa zaujme téma z netradičného islámského prostredia, kde stret kultúr prináša výzvy spojené so životom kresťanov. Franc najprv predstavuje alexandrijského patriarchu Šenuta III., jednu z nejvýznamnejších postáv egyptskej cirkvi v dvadsiatom storočí. Potom sa sústreďuje na jeho teologickú reflexiu, kde rozoberá vzťah medzi kresťanstvom a náboženstvom Mohameda, kresťanskú apologetiku či problematiku misijného pôsobenia kresťanov v krajine, kde je zakázané otvorene ohlasovať evanjelium.
Bystrík Dragoš obohacuje čítanie nášho časopisu o svoju filozofickú tému s názvom Bezčasové riešenie teologického determinizmu. Atemporalita a teologický determinizmus sú priblížené cez stredovekých autorov ako Anzelm z Canterbury a Tomáš Akvinský. V druhej časti autor ponúka riešenia v diskusii súčasných autorov.
Každý film je istým spôsobom umeleckým stvárnením nejakého príbehu, myšlienky. Známy francúzsky režisér Jean Luc Godard nakrútil v roku 1985 kontroverzný film Je vous salue, Marie o príbehu Panny Márie z Evanjelia. V článku Znovuobjevený Godard: film ´Zdrávas Maria´ jako výzva křesťanům k přemýšlení nám Jiří Kučera umne vysvetľuje, ako porozumieť filmu a autorovi. Tendencia medzi kresťanmi je skôr chcieť vidieť ortodoxný film o biblických postavách. Umelecká tendencia je však subjektívna a mnohokrát provokatívna, lebo chce viesť k premýšľaniu o faktoch viery. Preto je potrebné porozumieť autorovi a jeho úmyslu, keďže ide o úplne odlišný základ pre interpretáciu, ako ju mali napr. evanjelisti.
Verím, že bohatstvo tohto čísla nájde u vás svoju priazeň a v čase koronavírusu bude osviežením intelektu a povzbudením pre srdce.
