Monografia sa zameriava na vybrané archaické javy hláskoslovného a morfologického charakteru, zachované v slovenských nárečiach (konsonantická mäkkostná korelácia, bilabiálne ǔ, slovesná prípona -u v 1. os. sg., duálové relikty na konkretizujúcom príklade inštrumentálovej plurálovej prípony -oma). Archaizmy sa v práci predstavujú z dvoch hľadísk: v tom prvom vystupujú ako relikt staršieho vývinového stavu slovenčiny, v tom druhom ako prirodzená, živá a funkčná súčasť konkrétneho nárečového systému. V práci sa uplatňujú a pozitívne rozvíjajú výkladovo-interpretačné možnosti, ktoré v nadväznosti na staršie jazykovedné prístupy poskytujú nové explanačne orientované prístupy.