Erasmus mobilita na Kjótskej univerzite. Japonská presnosť, pohostinnosť a surové ryby

Vďaka programu Erasmus+, Teaching mobility, som mal jedinečnú možnosť učiť na jednej z najlepších a najstarších univerzít v Ázii. Kyoto University je podľa viacerých rankingov druhou najlepšou univerzitou v Japonsku, hneď za Tokijskou univerzitou, a v rámci sveta je podľa aktuálneho rebríčka QS World University Ranking 2023 na vynikajúcom 36. mieste.

Kjótska univerzita je vskutku pozoruhodná inštitúcia a predtým, ako sa podelím so svojimi osobnými skúsenosťami, uvediem ďalšie fakty pre lepšiu predstavu o jej akademickom prostredí. Bola založená v r. 1897 a dnes patrí do desiatky najlepších výskumných univerzít v Ázii s vynikajúcou celosvetovou povesťou. Pôsobí na nej 11 laureátov Nobelovej ceny a z jej lavíc vyšlo 5 ministerských predsedov Japonska. V súčasnosti na nej študuje okolo 22-tisíc študentov na 11 fakultách sústredených v troch univerzitných kampusoch. Známe sú jej výskumné ústavy roztrúsené po celom svete, kde sa okrem iného vykonáva tzv. deep research, teda mnohoročné štedro financované primárne výskumy s dlhodobým efektom v priemysle, ako napríklad základný vývoj mikročipov. Je to univerzita, kde sú mimoriadne náročné prijímacie skúšky a len každý piaty uchádzač cez ne prejde. Mohol by som uviesť množstvo ďalších čísel, ale jedno z nich je obzvlášť výpovedné. Rozpočet Kjótskej univerzity v roku 2021 bol jeden a pol miliardy dolárov. Všetky slovenské univerzity dohromady nemajú ani polovicu tohto rozpočtu, tu si len môžeme ťažko povzdychnúť...

Japonsko je krajina s odlišnou kultúrou, ako je európska. Týka sa to všetkých sfér spoločenského života, od náboženstva až po stravovacie návyky. Táto odlišnosť urobila z mojej návštevy Kjótskej univerzity mimoriadne zaujímavú a obohacujúcu osobnú skúsenosť. Začalo to prípravou mojich prednášok na Graduate School of Letters. Kolegovia z tamojšej katedry histórie nástojili na tom, aby sme sa ešte pred mojou návštevou pravidelne stretávali na Zoom meetingoch. Tu sa prejavila typická japonská vlastnosť, ktorá je pre jedných veľmi príjemná, pre druhých zas otravná – organizovanie akcií do najmenších detailov. Najprv sme sa online stretli vo dvojici, potom v pätici kolegov a napokon sme sa stretávali aj so študentmi. Moji japonskí priatelia chceli vedieť dopodrobna, čo budem prednášať, ako dlho to bude trvať. Vyžiadali si odo mňa texty prednášok a odporúčanú literatúru, ako aj lektúru antických textov týkajúcich sa mojich tém. Bolo to vraj preto, aby si študenti aj kolegovia vedeli pripraviť vhodné otázky do diskusie, ktorá mala nasledovať po prednáškach. Teda ešte týždne pred mojím príchodom do Japonska už mali naštudovanú problematiku tak, aby diskusia mohla byť dostatočne erudovaná a plodná. Medzitým sme si vymenili asi sto e-mailov, v ktorých sme riešili aj také detaily, či budem ochotný konzultovať niektoré vedecké problémy s ich doktorandmi. Týždeň pred príchodom do Japonska som na moje prekvapenie dostal dva plagáty s oznamom o mojich prednáškach plus zoznam doktorandov, ktorí budú so mnou aktívne konzultovať svoje výskumné otázky. Pomer prípravných hodín k odučenej hodine bol napokon odhadom 10:1. 

Popri japonskej precíznosti som si užil aj neskutočnú japonskú pohostinnosť. Keď sa presvedčili, že som seriózny partner, ktorý aspoň trochu dokáže držať krok s ich povestným pracovným nadšením, ukázali sa ako nesmierne milí a veľkorysí kolegovia a priatelia. Jeden z kolegov ma čakal na letisku v Osake, odkiaľ ma na svojom aute odviezol do 100 km vzdialeného hotela v Kjóte. Vzápätí ma pozval do tradičnej reštaurácie, kde sme si dali surové ryby a iné japonské špeciality. Problém bol v tom, že po dvoch dňoch cesty som sa musel v reštaurácii vyzuť a sadnúť si na tatami v tureckom sede. Ešteže tie ryby mali výraznejšiu arómu, ako moje ponožky...

Na ďalšie dni pre mňa pripravili okrem akademického programu aj kultúrne akcie. Napokon, Kjóto sa považuje za kultúrne centrum Japonska. Bolo takmer tisíc rokov hlavným mestom Japonska, až kým ho nevystriedalo v r. 1868 Tokyo. Je v ňom okolo 1600 budhistických a šintoistických chrámov a až 17 pamätihodností zapísaných do UNESCO svetového dedičstva. Vraj kvôli množstvu historických pamiatok bolo ušetrené zhodenia atómovej bomby v auguste r. 1945. Aby som náhodou nevymeškal niečo podstatné, kolegovia z fakulty mi pridelili troch doktorandov, aby ma sprevádzali po pamiatkach, a keďže išlo o študentov histórie, mal som záruku dobrej kvality odborného výkladu. Zabralo by to mnoho strán textu, ak by som teraz chcel opísať všetky navštívené zaujímavosti kjótskej histórie. Veľa by sa dalo písať napríklad o šintoistickej svätyni Fušimi Inari, zasvätenej bohyni ryže. Jej typickým znakom sú oranžové brány Torii, ktoré si dávajú postaviť veriaci, aby si zabezpečili prosperitu a šťastie. Tých brán je napokon toľko, že tvoria niekoľkokilometrové chodby na posvätnom kopci na juhovýchode Kjóta. Tabuľa v jednej z chodieb ma dôrazne upozornila, aby som nekŕmil opice voľne žijúce v lese, lebo sú vraj agresívne... 

Japonci sa radi vyzúvajú, a to nielen doma, ale aj v reštauráciách a v múzeách. Veľmi zaujímavú skúsenosť som mal pri návšteve cisárskeho paláca s názvom Nijojo. Je to jeden z najlepšie zachovaných feudálnych palácov v Japonsku, ktorý slúžil ako rezidencia významného šogúna Tokugawy, prvého zo šogúnov tzv. Edo éry (1603 – 1867). Palác je obklopený nádhernými záhradami s čerešňovými stromami, ktoré vytvárajú fascinujúcu ružovú scenériu na jar, keď kvitnú. Samotné budovy paláca sú prístupné pre turistov, ale len naboso. Keď som sa v ponožkách prechádzal po chodbách paláca, počul som zaujímavé vŕzganie dreva pod nohami, ktoré mi pripomínalo spev vtákov. A naozaj, vzápätí som sa dozvedel, že tieto chodby nazývajú slávičími koridormi, kvôli zvuku dreva pod nohami.

Okrem šintoizmu je v Japonsku rozšírený aj budhizmus. Nedá sa dostatočne opísať nádhera chrámov zasadených do zen-budhistických záhrad pokrytých machom, s jazierkami plnými farebných koi kaprov. Za všetky uvediem zaujímavý budhistický areál s názvom Toji na východe Kjóta. Jeho súčasťou je najvyššia drevená pagoda v Japonsku, 57 metrov vysoká stavba, postavená veľmi dômyselne tak, aby odolala pomerne častým zemetraseniam, keďže Japonsko je veľmi aktívna tektonická oblasť. Pagoda je dnes jedným zo symbolov mesta. 

Nie je ľahké vyznať sa v japonskej duši. Japonci sú veľmi zdvorilý a láskavý národ, na druhej strane si nikdy nemôžete byť istí, čo si naozaj myslia o vás alebo vašom správaní. Hovorí sa o nich, že nikdy neprejavia otvorený nesúhlas, ale vždy to urobia okľukou, spôsobom, ktorý musíte vedieť čítať. Takže neviem, do akej miery boli ich prejavy po mojich prednáškach úprimné, ale v každom prípade boli veľmi príjemné. Neustále ďakovali, ubezpečovali ma, aké prínosné a zaujímavé to pre nich bolo a aká vzrušujúca diskusia nasledovala. Študenti si dokonca vyžiadali, aby som s nimi po prednáškach išiel na pivo, kde by sme mohli pokračovať v rozhovoroch. Rád som prijal ich výzvu a v jednom zo študentských pubov som sa s nimi popri pive porozprával o ich študentských radostiach a starostiach. Spýtal som sa ich aj, prečo stále nosia rúška, všade, vonku, dnu, ešte aj v tom pube ich mali na sebe. Vraj je to súčasť ich pohľadu na svet a riešenie pandémie a že si na ne tak zvykli, že bez nich na ulici by sa cítili ako vyzlečení. Tu sme sa naozaj nezhodli. Neskôr mi veľmi odľahlo, keď som na letisku v Dubaji, kde som prestupoval, hodil rúško do koša v nádeji, že ho už nikdy nebudem potrebovať.

Neviem, či je to prejav zdvorilosti, ale kolegovia z Kjótskej univerzity ma vyzvali, aby som publikoval v ich vedeckom časopise. Dokonca na tom nástojili, a tak teraz, po návrate z Japonska, opäť si vymieňame e-maily s mojimi japonskými priateľmi, v ktorých ladíme detaily  publikačného príspevku. Snáď tých e-mailov nebude ďalších sto, pretože japonská precíznosť je rovnako dokonalá, ako ich šinkanzeny, ktoré vraj majú v priebehu roka priemerné súhrnné meškanie 12 sekúnd.

(text a foto: Marek Babic)