Prvý týždeň skúškového obdobia som realizoval výučbu na Ukrajinskej katolíckej univerzite (UKU) v Ľvove. Na jednej strane som chcel oživiť kontakty s kolegami, na druhej strane som chcel podporiť myšlienku diskutovanú počas online stretnutí Catholic Universities Partnership (CUP). Kolegovia z Nanovic Institute for European Studies z University of Notre Dame, ktorí zastrešujú CUP, sa opakovane vyjadrili, že by partnerské univerzity mali v týchto ťažkých časoch vyjadriť solidaritu s kolegami z Ukrajiny aj osobnou návštevou. Z našej univerzity už síce univerzitu v Ľvove nedávno navštívil prorektor Martin Taraj, predsa, keď svoju cestu začal plánovať riaditeľ Nanovic Institute, Clemens Sedmak, naše plány sme koordinovali.

Môj program pozostával hlavne z výučby filozofie histórie pre študentov histórie, ale tiež z pracovných stretnutí s kolegami: s historikom Volodymyrom Sklokinom a prorektorom Tarasom Dobkom, ktorého poznám z CUP. Okrem toho som sa stretol so zamestnankyňami oddelenia medzinárodných vzťahov i s dekanmi Andrijom Yasinovským a Volodymyrom Turchynovským.

Samozrejme, veľmi ma zaujímala celková situácia, fungovanie ich univerzity vo vojnovom stave, ale tiež výzvy, ktorým čelia. Na prvý pohľad je Ľvov cez deň aj večer veľmi živé mesto, plné ľudí v parkoch, v centre, plné študentov v univerzitnom mestečku UKU. Stopy vojny sú však viditeľné všade, vojaci na uliciach, všadeprítomné ukrajinské zástavy, výstavy (plagáty grafických dizajnérov reagujúcich na vojnu) či spomienky na hrdinov vojny. Samotná UKU vo vojne doteraz prišla o 19 študentov, absolventov, ľudí z ich komunity. Viacero ich študentov sa prihlásilo dobrovoľne na frontovú líniu. Ľvov a ľvovská oblasť boli vždy známe svojím národným uvedomením, dominanciou ukrajinského jazyka a podporou ukrajinskej kultúry. Vojna ukrajinskú hrdosť zosilnila a priniesla ju i do východnejších regiónov.

Hlavne po polnoci sa však situácia zmenila. Hneď druhú noc v Ľvove som zažil sirény, ktoré po jednej hodine nad ránom ohlásili nálety (povitryana tryvoha). Dôležité budovy a v podstate všetky budovy univerzity majú v podzemí kryty (ukryttya), kam sa študenti a zamestnanci presúvajú, keď ohlásia poplach. Nič príjemné, hlavne ak sa to deje opakovane aj viacero dní za sebou. Prvý poplach trval dlhšie než štyri hodiny (skončil niekedy po piatej hodine ráno) a druhú noc nasledoval ďalší, trval zhruba hodinu a pol. Je to určite náročné, ak musíte noci tráviť v kryte a ďalší deň študovať či pracovať. V podstate sa to nedá vydržať, a teda, ako mi povedali viacerí, ak pri byte nemajú kryty, ostávajú v byte, skrývajú sa v miestnostiach bez okien či v chodbe, alebo sirény jednoducho ignorujú. Keď sú poplachy v noci, niekedy ich prespia. Naučili sa dôverovať ukrajinskej protileteckej obrane, čo iné im ostáva. Nečudo že armáda požíva veľkú úctu. Ja som sprvu nemal predstavu o tom, čo sa vlastne deje, ale upozornili ma na webstránky a kanály, ktoré prinášajú aktuálne detaily. Naučili sa rozlišovať, kedy je poplach závažnejší a kedy menej, vedia čiastočne očakávať, čo sa udeje zo sledovania interaktívnych máp, z informácií o tom, z ktorej časti (z Bieloruska alebo z Čierneho mora) útok prichádza. Situáciu pritom sledujú Ukrajinci doma i v zahraničí. Deň po prvom poplachu som volal so známym, Ukrajincom, ktorý aktuálne žije v Írsku, no napriek tomu presne vedel, že v tej noci ukrajinské letectvo zneškodnilo spolu 36 iránskych dronov Šahíd, z ktorých 10 zlikvidovali v ľvivskej oblasti. V tej noci Šahídy dokonca doleteli do zakarpatskej oblasti (Užhorod), čo nebýva úplne bežné. Ako spomínali kolegovia, v posledných mesiacoch mávali poplachy i počas dňa, a tak museli prerušovať výučbu a premiestňovať sa do krytov.

Napriek vojne UKU myslí na obnovu a rozvoj. Pripravujú nový spoločný študijný program s britskou univerzitou, redizajnujú kurzy, plánujú výstavbu nových budov. Je cítiť, že UKU komunita je zomknutá, čo mi potvrdili ľudia nielen z jej prostredia. Práve skutočnosť, že UKU je menšia univerzita, ktorá je, zdá sa mi, podobne ako my, orientovaná na dobré vzťahy so študentmi, ju robí špecifickou v ukrajinskom kontexte. Snažia sa napríklad aj v tejto komplikovanej situácii realizovať celú výučbu prezenčne, prípadne hybridne (online pripájajú študentov z regiónov či zo zahraničia). Iná situácia je na veľkých ukrajinských univerzitách. Mal som šancu hovoriť s kolegom z veľkej ľvovskej polytechniky, ktorá má desiatky tisíc študentov. Počas vojny im počet študentov síce vzrástol (viac mladých mužov sa zapísalo a tiež prišli študenti z východných, nebezpečnejších oblastí), avšak iba niektoré ročníky sa učia prezenčne, ostatné študujú online. Je to jednak preto, že nie všetci sú v Ľvive, ale tiež nemajú dostatok krytov pre toľko ľudí.

Kolegovia z UKU si veľmi vážia podporu a solidaritu. Dúfajú, že budeme naďalej spolupracovať. Na druhej strane som vyrozumel, že sú citliví, keď ide o snahy, hlavne na západoeurópskych univerzitách, o vytváranie spolupráce medzi ukrajinskými a ruskými univerzitami. Nečudujem sa, ako sa majú cítiť, keď po komplikovanej ceste do EÚ (niektorí môžu cestovať len na výnimky a aj tí, ktorí cestovať môžu, strávia na hraniciach dlhé hodiny) ich občas tlačia do networkovania s ruskými univerzitami... pričom po návrate domov čelia náletom ruských rakiet a dronov.

Eugen Zeleňák