Magisterské štúdium končil v roku 2008 obhajobou diplomovej práce na tému Problematické aspekty postmodernizmu J. F. Lyotarda. Upozornil v nej na viaceré problémy Lyotardovho diela či postmoderného chápania subjektu. Hoci na našom pracovisku sa postmodernizmu veľká pozornosť nevenovala, Juraj bol schopný komplikované a nie úplne jasne formulované vyjadrenia postmodernistov uchopiť s porozumením, čítať ich ústretovo, no i tak kriticky. Juraj písal zaujímavo. Neponúkal strohý text, skôr sa púšťal do barokovejších formulácií, ktoré však svojím zvláštnym spôsobom boli častokrát jasnejšie a ostrejšie ako stručné vyjadrenia. K jeho pracovným textom patrili prekvapivé hrúbky a gramatické chyby, ale za nimi sa skrývala precízna úvaha.

            Na doktorandskom stupni sa jeho pozornosť obrátila k téme diskutovanej v analytickej filozofii – identita osoby. Svoju dizertačnú prácu Problém identity osoby pod vedením Pavla Labudu obhájil v roku 2013. Výrazne sa v nej opieral o vyslovene analytických autorov a ich myšlienkové experimenty, predsa však pokračoval vo svojich úvahách o človeku. V centre jeho pozornosti bol človek a jeho zmena. „Časy sa menia a my sa meníme s nimi. ... odkazom na zmienené latinské príslovie sa v tejto práci bude argumentovať v prospech toho, že časy sa menia, čiastočné výskyty sa taktiež menia, avšak súhrn všetkých týchto časových výskytov ostáva rovnaký, teda identický.“  Ako sa ukázalo neskôr, Juraj sa neprestal venovať otázke identity a zmeny človeka a taktiež pravidelne a veľmi zaujímavo premosťoval tradičnejšie úvahy o človeku s tým, čo sa diskutuje v analytickej filozofii. Jeho obľúbené témy vylepšovania človeka, transhumanizmu či posthumanizmu k tomu vyslovene nabádali, a tak patril k  pár výnimočným filozofom, ktorí sa dokázali kompetentne pohybovať v oboch oblastiach, ktoré sa zvyknú škatuľkovať ako kontinentálna a analytická filozofia. Stačí si pozrieť jeho práce o človeku či transhumanizme reflektujúce názory od Nietzscheho po Bostroma.

            A áno, v textoch o transhumanizme sa opakovane venoval otázke technologického vylepšovania človeka a ľudskej nesmrteľnosti... V jednej z jeho nedávnych prác detailne rozoberá úvahy viacerých autorov o nesmrteľnosti: „Generally the problem is: How can we respect life if we are immortal? If life truly could not come to an end, then all other values emanating from it would clearly be pointless, if not destroyed. The risk of death, mortality, therefore has a positive value.“ A o niečo neskôr: „The problem with immortality is the threat of existential emptiness.“

            Počas doktorandského štúdia v Ružomberku bol súčasťou partie študentov, ktorí sa dobre poznali, boli oveľa viac, ako len spolužiaci. Viem, že aj potom, ako sa rozišli, ostali si blízki. Pre vyučujúcich bol kolega a myslím, že aj kamarát. Ja si ho stále pamätám aj ako toho, kto bol občas v určitom zvláštnom zmysle úctivý a formálny, aj potom, ako si s mnohými z nás tykal a debatoval s nami pri pive. Keď sa dostal na UCM do Trnavy, všetkých nás to potešilo. Viacerí z nás s ním síce tak trochu stratili kontakt, ale vždy sme ho radi stretli a pozývali ako kompetentného člena komisií či oponenta dizertačných prác. Naposledy pred rokom, ako oponenta dizertačnej práce Daniela Dancáka.

            Poznajúc tak trochu jeho „ružomberskú cestu“, nepochybujem, že v Trnave mal svoj okruh ľudí, s ktorými si mal čo povedať a ktorí si ho obľúbili. Ale o tom by musel napísať niekto iný.

            V jednej zo svojich nedávnych prác o transhumanizme a nesmrteľnosti Juraj spomína Kunderovu úvahu o metaforickej nesmrteľnosti a píše: „People are alive so long as someone else remembers them.“ Určite, Juraja si pamätať budeme.

Posledná rozlúčka s Jurajom Odorčákom sa uskutoční 29. 9. 2021 o 12:00 v Dome smútku v Ružomberku. Zádušná svätá omša bude o 6:45 vo farskom Kostole sv. Ondreja v Ružomberku.

Eugen Zeleňák

Reprofoto: RTVS