Zomrel priaznivec Katolíckej univerzity v Ružomberku i jej knižnice

    Vo veku 98 a pol roka zomrel profesor Milan S. Ďurica
    (13. august 1925 Krivany, okres Sabinov – 25. január 2024 Bratislava)

    Včera, hneď ako mi v popoludňajších hodinách oznámila predsedníčka  OZ CYRILOMETODIADA Daniela Suchá správu o úmrtí významnej osobnosti Slovenska - historika a saleziána Milan S. Ďuricu, zišiel som zo svojej pracovne v novej budove univerzitnej knižnice na jeho ulicu na červenom podlaží Univerzitnej knižnice Katolíckej univerzity v Ružomberku, na ktorej sa zároveň nachádza oddelenie Milana S. Ďuricu. Ide o oddelenie literárnych diel, ktoré nám pán profesor venoval. Pozeral som na tisíce a tisíce kníh a publikácií z oblasti filozofie, psychológie, náboženstva, teológie, spoločenských vied, matematiky a prírodných vied, aplikovaných vied, lekárstva, techniky, umenia, športu, lingvistiky, literárnej vedy, geografie, biografie, dejín i všeobecných tém. Na veľký knižničný fond (počtom i obsahom), ktorý nám tento vzácny človek v knižnici, na univerzite, v Ružomberku i na Slovensku zanechal, ako svoj odkaz. Knižnica profesora Ďuricu sa stala základom vytvorenia expozície literatúry slovenského exilu v našej knižnici. Dnes má Univerzitná knižnica Katolíckej univerzity v Ružomberku najväčšiu zbierku slovenskej exilovej literatúry na svete.

     

    Aj preto, som mu venoval tichú spomienku v objatí jeho kníh, ktoré tak miloval. Všetky prešli jeho rukami, na všetkých neraz spočinul jeho zrak. A nielen preto. Rímskokatolícky kňaz a profesor Padovskej univerzity Prof. Dr. Milan S. Ďurica SDB bol významný slovenský historik, ktorý sa zameriaval predovšetkým na moderné slovenské dejiny, najmä na obdobie Slovenskej republiky (1939 – 1945). Je o ňom veľa popísaného. Preto je na každom záujemcovi, aby si jeho životnú cestu priblížil z dostupných materiálov. Pripomeňme si však jeho životnú púť aspoň v skratke. V rodine historikov, tak ako aj v iných „rodinách“ , jedna časť s jeho interpretáciou citlivých dejín polemizuje, jedna odmieta a ďalšia veľmi uznáva. Všetci však oceňujú jeho prínos pre slovenskú historiografiu, predovšetkým pre množstvo zhromaždeného materiálu, hlavne z talianskych a vatikánskych archívov, ktoré boli pre historikov pôsobiacich na Slovensku počas totalitného režimu pred rokom 1989 neprístupné.

     

    Ďurica sa narodil v roku 1925 v Krivanoch, v roku 1943 vstúpil do rehole saleziánov, emigroval a za katolíckeho kňaza bol vysvätený v roku 1956 v Turíne. Študoval v Turíne, Ženeve a Louvaine, vyššie štúdiá a postgraduál absolvoval v Padove, Viedni, Kolíne a Bonne. Po roku 1956 sa stal profesorom teológie na Saleziánskej vysokej škole v Abamo Terme, od 60. rokov až do roku 1997 pôsobil ako profesor politických a ústavných dejín na univerzite v Padove, kde viedol aj katedru. Počas Druhého vatikánskeho koncilu pôsobil ako odborný poradca pápežskej komisie pre disciplínu kléru a laikov. Počas celého obdobia komunizmu udržiaval kontakt so Slovenskom, aj slovenským exilom.

     

    V roku 1998 sa presťahoval na Slovensko, už predtým – od roku 1993 – pôsobil ako profesor cirkevných dejín na Cyrilo-metodskej bohosloveckej fakulte UK v Bratislave, prispel k založeniu Slovenského historického ústavu v Ríme a Ústavu dejín kresťanstva. Na Vianoce 1972 ho postihla absolútna strata sluchu a po 90-tke sa postupne utiahol do ústrania.

     

    Patril medzi výrazných predstaviteľov slovenského exilu, jeho kniha Dejiny Slovenska a Slovákov vyšla postupne až v šiestich vydaniach (naposledy v roku 2021) a patrí medzi najpredávanejšie knihy svojho žánru u nás. Touto knihou a svojim dielom vyvolal Ďurica po roku 1989 ostrú polemiku medzi slovenskými historikmi, zúčastnil sa niekoľkých verejných debát, napriek tvrdej polemike vystupoval s rešpektom k svojim oponentom. Ďurica sa usiloval o iný výklad moderných slovenských dejín, vymedzoval sa voči dedičstvu a vplyvu historikov z obdobia komunizmu, ktorých Ďurica kritizoval za ich výklad dejín. Ďurica bol zase kritizovaný za jeho hodnotenie zodpovednosti a osobnosti Jozefa Tisa, slovenskí historici ako Ľubomír Lipták či Ivan Kamenec mu vyčítali apologetický charakter diela.

     

    Do Večnosti odišiel vo svojom byte v Bratislave krátko popoludní 25.1.2024.

    R. Kendera

    Foto: Milan Stanislav Ďurica (1925 - 2024); TASR/Vladimír Benko