Konferenciu Filozofia a univerzita konajúcu sa ešte začiatkom novembra 2024 na Filozofickom ústave AV ČR otvorila hlavná iniciátorka tohto podujatia Zuzana Svobodová, ktorá privítala všetkých účastníkov z rôznych inštitúcií. Následne účastníkov pozdravil senátor Pavel Fischer, ktorý ocenil schopnosť R. Palouša rozvážne premýšľať a konať aj v takej hektickej dobe, aká bola po Nežnej revolúcii, keď sa stal rektorom Univerzity Karlovej, pričom citoval slová uznania z listu Václava Havla napísané tomuto jeho priateľovi a spolupútnikovi pri príležitosti Paloušových 80. narodenín.

Anna Hogenová predstavila krátko fenomenologickú teóriu, ktorá rozlišuje počiatok a začiatok, pričom filozofia má podľa nej prebúdzať v študentoch vždy nové počiatky, v ktorých sa rodí niečo úplne nové, na čom možno potom stavať svoj život.

Dialóg vedie z hĺbky vlastného názoru

Patriarcha Husitskej cirkvi Tomáš Butta v príspevku na tému „Rokovanie ako dialogická kultúra“, pripomenul ekumenickú otvorenosť R. Palouše, za ktorého boli do univerzity inkorporované tri teologické fakulty (katolícka, evanjelická a husitská). Spomenul tiež jeho „dialogickú kultúru“, podľa ktorej má byť rozprava vedená vecne, vážne, druhý v nej nemá byť zosmiešňovaný, nemá v nej ísť o sebapresadzovanie, ale má sa viesť z hĺbky vlastného názoru, pričom otázky majú byť kladené s cieľom preveriť určité stanovisko. Účastníci takéhoto dialógu (dia – logos) sú spoločne otvorení pravde, ktorú hľadajú.

Pavel Žďárský upozornil na dôležitý pojem z myslenia R. Palouša, a to pojem konverzia či metanoia, v ktorej ide o obrátenie ľudského srdca. Človek je podľa neho povolaný k pravdivej láske, a preto sa musí obrátiť od zmätku ku zmyslu.

Detstvo žijeme ako našu budúcnosť

Miriam Prokešová, ďalšia študentka R. Palouša, sa zamýšľala nad „Časom výchovy“. Rozvinula myšlienku, že detstvo žijeme ako našu budúcnosť, a preto je dôležité či sa prežíva v radosti. Filip Hlavinka sa zameral na fenomén hrdinstva. S Paloušom ho spájala láska ku skautingu a pripomenul, ako skautom Palouš zdôrazňoval, že pravý hrdina si často svojho hrdinského činu ani nie je vedomý, často sa nedočká zaň ani odmeny a nepotrebuje ho okázalo dávať najavo. Hrdina nosí v sebe istý ideál a hrdinsky koná vtedy, keď sa musí zaň postaviť, lebo okolie ho núti konať proti nemu. Aj hrdina však musí svoj ideál kriticky prehodnocovať. Dôležité je, aby statočným konaním neukazoval „na seba“, ale ho realizoval „na sebe“.

Veľmi osobný charakter mal príspevok syna prof. Palouša, docenta RNDr. Martina Palouša, PhD., ktorý bol vedený k filozofickému mysleniu už od detstva a citoval zo svojho listu z Ameriky otcovi, v ktorom s ním vedie filozofický dialóg o tom, ako chápať pojem logos.

Filozofia je starostlivosť o dušu. Vedie, vládne a slúži

Miroslav Joukl sa zamýšľal nad filozofiou ako cestou k domovu, ktorý sa nechápe ako miesto, v ktorom sme „uvelebení“ v privátnej sfére, ale miesto edukačného pohybu. Filozofia je metódou starostlivosti o dušu, ktorá nás vedie ku neustálemu kladeniu si otázok, k reflexii i sebareflexii, hľadaniu smerovania k dobru.

Josef Moural poukázal na tri podoby filozofie: sokratovskú (filozofia, ktorá vedie), platónsku (vládnuca filozofia) a aristotelovskú (slúžiaca filozofia). Filozofia na univerzite by mala plniť všetky tieto úlohy, preto nestačí študovať len dejiny filozofie, hoci tieto sú potrebné, aby filozofia pochopila seba samu. Potrebný je „návrat k veciam“.

Aleš Prázný vymedzil humanitné vedy ako „slobodné“ (v zmysle gr. theoria) – na rozdiel od ostatných, užitočných vied – majúce účel v sebe samých. Ich úlohou je pripomínať to, na čo praktická veda nesmie zabúdať. Univerzitné vzdelanie má viesť k duchovnému životu, podieľaniu sa na „božskom nous“ a zároveň sa neuzatvárať pred spoločnosťou.

Univerzita vedie k zjednocovaniu poznania

Manželia Lenka a David Krámskí pripravili príspevok o predpokladoch a medziach svetoveku, v ktorom priblížili tento pojem používaný R. Paloušom na označenie doby po roku 1969, keď prví ľudia pristáli na Mesiaci. Vo svetoveku je globálnym rámcom sveta veda a technika, ktorá silno ovplyvňuje budúcnosť ľudstva, preto má človek oveľa väčšiu zodpovednosť za svoje konanie.

Věra Schifferová z Komeniologického ústavu AVČR pripomenula zdroje Paloušovho myslenia, označovaného ako fundamentálna agogika. Ako žiak čerpal mnohé od Jana Patočku, ktorý sa v rámci analýz Komenského spisov venoval filozofii výchovy a zdôrazňoval najmä ich pedagogický aspekt. Palouš sa viac zameral na teologické aspekty Komenského diela. Človek sa má dať vychovávať Bohom a zároveň s ním aktívne spolupracovať na dotvorení sveta. Univerzita (ad unum vertere) má viesť k zjednocovaniu poznania, k jeho obracaniu jedným smerom.

Petr Kalenský priniesol svoje skúsenosti s učením na základnej škole, v ktorej sa snažia uplatňovať Komenského zásady, aby sa žiaci učili s radosťou a vedeli spolupracovať, a tiež aby do takejto výchovy boli úzko vtiahnutí aj rodičia. Klára Pirklová predstavila účastníkom konferencie problematiku digitálnych technológií v škole. Poslúžilo jej pri tom Paloušovo chápanie sveta ako dejiska, do ktorého je potrebné mladú generáciu uvádzať. Súčasný svet je charakterizovaný ako informačná spoločnosť, preto je potrebné dobre ovládať rôzne informačné systémy, nehľadieť na ne len pesimisticky, hoci nie sú ani bez rizík.

Jozef Ďurček: Vnímať pravdu, vidieť celok

V sekcii venovanej fenoménu univerzitného vzdelania sa Mária Spišiaková vo svojom príspevku venovala nielen osobnosti prof. Palouša, ale spomenula aj jeho temer rovesníka prof. Jozefa Ďurčeka (1930-2016), zakladajúcu osobnosť a rektora Katolíckej univerzity v Ružomberku (2001-2004). Obaja svojimi názormi, postojmi, ale predovšetkým ľudskými kvalitami napĺňali totiž myšlienku pápeža Benedikta XVI., podľa ktorého je poslaním filozofie a teológie udržiavať v bdelosti vnímavosť na pravdu a rozširovať zrak mysle pre videnie celku.

Jana Zichová zasa rozvinula Paloušove myšlienky o „duchu hlubiny“ a „duchu univerzity“. Pokým duch dnešnej doby je duchom produkovania, duch univerzity by mal vyvolávať pohyb k väčšej ľudskosti, lebo „dnešný človek žije len jej zlomok“. Zuzana Svobodová sa venovala otázke, ako má človek obstáť ako homo educandus, teda ten, ktorý žije zo vzťahu, vníma prítomné, má živú pamäť, je otvorený novému – budúcnosti a je zodpovedný. Pripomenula Paloušova slová o tom, že filozofiu možno chápať nielen ako spôsob života lásky k múdrosti, ale – pre pomáhajúce povolania možno predovšetkým – ako spôsob života múdrosti lásky.

Peter Rusnák priblížil filozofiu bezčasia, tzv. synkriticizmus, ktorý rozvíja slovenský filozof J. Piaček, žiak Jana Patočku. Ľudia podľa nej „uviazli v čase“, no stále túžia po „bezčasí“ počiatku. Poukázal na dôležitosť vytvorenia si času pre druhého, otvorenosti voči prenikaniu jeho času.

Zbyněk Zicha hovoril o reflexívnych praxiach, na ktorých študenti môžu zažiť skúsenosť myslenia, ktoré sa otvára voči tomu, čo sa prežíva. Dôležitý je pri tom vnútorný pohyb pedagógov, ktorým pôsobia na študentov a ktorého príkladom bol práve R. Palouš, lebo z neho zaznieval horizont ticha a celku, ktorý mohli ostatní zakúsiť.

Kto bol Radim Palouš

V akademickom konferenčnom centre Filozofického ústavu AV ČR sa dňa 6. novembra 2024 konala konferencia „Filozofia a univerzita“, ktorú pri príležitosti 100. výročia narodenia profesora Radima Palouša (6. 11. 1924 – 10. 9. 2015) spoločne zorganizovali FÚ AVČR, Pedagogická fakulta UK v Prahe, Česká kresťanská akadémia a časopis Theology and Philosophy of Education.

Vystúpili na nej mnohí Paloušovi žiaci, ale aj ďalší pedagógovia a filozofi, ktorí si s vďakou pripomenuli tohto vzácneho človeka, ktorý mal za totality dlhodobo zakázanú pedagogickú činnosť pre svoje politické postoje (nesúhlas s trestom smrti pre Miladu Horákovú, signatár a hovorca Charty 77), v roku 1989 stál pri vzniku Občianskeho fóra a neskôr aj novej vlády ČSFR a v rokoch 1990 – 1994 zastával funkciu rektora Karlovej univerzity v Prahe.

Počas totality organizoval bytové filozofické semináre pod názvom Kampademie a editoval samizdatové filozofické publikácie. Ako filozof sa venoval fenomenológii a filozofii výchovy, v ktorej rozvíjal odkaz J. Patočku a J. A. Komenského.

Hodnotné príspevky doplnila zaujímavá a podnetná diskusia, do ktorej sa so svojimi spomienkami na stretnutie s R. Paloušom zapojil aj prítomný kardinál Dominik Duka. Spomienková konferencia, na ktorej sa zišlo viac ako 40 účastníkov z Česka a Slovenska, tak splnila svoje poslanie: pripomenúť si, ale aj ďalej rozvíjať odkaz tohto významného pedagóga, nielen v teórii, ale najmä v univerzitnej a školskej praxi.

Jeho odkaz by mohol byť výstižne zhrnutý v nasledujúcich slovách: „Být pro člověka znamená, že přijímá život jako úkol, jako skutečnost, tedy konání skutků, vytváření, s náhledem respektujícím bytostné tajemství, úkol, který zahrnuje nelhostejnost a starost o sebe i o druhé“.

Mgr. Ing. Mária Spišiaková, PhD.

Autorka je dcérou prof. Jozefa Ďurčeka, pracuje na Katedre filozofie Teologickej fakulty Trnavskej univerzity.