Keďže sme sa dlho osobne nevideli a dnešné zhromaždenie je po dlhej dobe prezenčne uskutočnenou akademickou slávnosťou, dovoľte mi pár vetami opísať, čo je nové na našej alma mater. Venujeme sa vnútornému systému zabezpečovaniu kvality a dennodenne pracujeme na novej akreditácii. Štát nám túto situáciu neuľahčuje, keďže z roka na rok znižuje dotáciu určenú pre vysoké školy. Nikde však nevyplakávame, ale zatíname zuby a pracujeme ešte tvrdšie – a to očakávam aj od všetkých pracovníkov Katolíckej univerzity, aby sme boli aktívni vo svojich vedeckých, publikačných a pedagogických výsledkoch.

Máme však aj množstvo dobrých správ. Z nich len niekoľko: Okrem  významného posunu v zabezpečení kvality sme nedávno podali projekt, aby sa KU stala tzv. „Zelenou univerzitou“. Na zahraničné mobility sme  získali cez Erasmus 280-tisíc eur.

Keď ste sem dnes prišli autom, zaparkovali ste na novom parkovisku pred univerzitnou knižnicou. Už odzvonilo brodeniu sa v štrku, mlákach či blate. Vymenili sme tiež podlahu pri knižnici, na ktorej sa zvlášť za daždivého počasia nebezpečne šmýkalo. Na univerzitu dnes môžete dôstojne prísť – a rovnako dôstojne z nej aj odísť (smiech). Myslím si, že naša „krásavica na Váhu“ – reprezentatívna univerzitná knižnica – si zaslúžila slušné a čisté okolie, v ktorom sa vyníma. Veľmi sa z toho teším.

Život na našej univerzite je veľmi dynamický. Vieme, že nemôžeme zastať, lebo by sme zamrzli. Tak znie poučenie od polárnikov. Sme univerzitou činov. Vrháme sa do života. Nelamentujeme. Nečakáme, že našu prácu urobí niekto iný. Myslím si, že práve proaktivita, sloboda a kreativita v našom univerzitnom pohybe sú odrazom pontifikátu Svätého Otca Františka, ktorý odletel zo Slovenska presne pred týždňom.

Mnohí z nás sme za ním išli do Košíc, Prešova či Šaštína. Prečo? Chceli sme ho vidieť? Natočiť si ho na mobil? Zúčastniť sa konečne nejakého davového podujatia? Alebo to bola pre nás duchovná púť za Kristovým vikárom, ktorého nohy chodili po našej zemi?

Mnohí z nás sme za pápežom ale nešli. Prečo? Lebo je liberál? Lebo je  konzervatívec? Alebo preto, že vlastne nevieme, akú nálepku naňho použiť?

Odpovedať na tieto otázky si musí každý sám vo svojom svedomí a vedomí. Žijeme dnes v časoch ponuky a dopytu. Pápež František priniesol myšlienky a pozvania k premýšľaniu a k akcii – a je na nás, ako s nimi naložíme. Záleží opäť len a len na nás, či Františkovo posolstvo ponesieme ďalej alebo zanikne v pene všedných dní.

Keďže Svätý Otec v Bratislave nabádal kňazov ku krátkym, ale vecným a trefným homíliám, osvojujem si tento jeho impulz aj pre akademické príhovory a chcem sa s vami už len stručne podeliť o to, čím ma zaujal Petrov nástupca počas štyroch dní v našej vlasti:

• Ako pripomenul František, svätí Cyril a Metod umožnili, aby sa Božie slovo vtelilo na tomto území. Našou úlohou má byť teda inkulturácia evanjelia – dobrej zvesti – tu a teraz, kde sme. Inkulturácia znamená, že naša viera nie je zavretá v bezpečí za múrmi chrámov. Evanjelium, ktoré je súčasťou kultúry, je prítomné najmä v našich vzťahoch, ale tiež v politike, na univerzite, v samospráve, v médiách, umení, športe, ale aj pri konzumácii, na nákupoch, vo voľnom čase, jednoducho všade.
• Ďakujem všetkým, vďaka ktorým sa mohla uskutočniť táto organizačne nie ľahká návšteva. No predovšetkým ďakujem vám, Santo Padre, že ste do zoznamu krajín, ktoré ste navštívili, zaradili aj nás. Potrebovali sme to.
• Ďakujem aj za rehabilitáciu trnavského emeritného arcibiskupa Róberta Bezáka. Je krásne vidieť bratskú jednotu medzi biskupmi. Potrebujeme vás ako prorokov, naši otcovia biskupi!
• Pápež v záhrade pred Prezidentským palácom hovoril o pandémii ako o skúške našich čias. Som rád, že v tejto skúške spoločne obstojíme – inú možnosť ani nemáme. Pápež však hneď dodal: „Nemá zmysel sťažovať sa na minulosť, treba si vyhrnúť rukávy a spolu budovať budúcnosť.“ Fráza „vyhrnúť si rukávy“ zaznela z úst Svätého Otca aj na iných miestach. František nemá pre nás konkrétne úlohy: Ty urob to, ty hento... Nie. Voľbu necháva na nás. Vraví len to najpodstatnejšie: Vyhrň si rukávy a začni už konečne niečo robiť. ... Začneme?
• Vo svojom živote som intenzívne zažil troch pápežov: Jána Pavla II., Benedikta XVI. a Františka. Je pozoruhodné, aký úzky vzťah mali k akademickému svetu. Len v skratke: Karol Wojtyla učil na Jagelonskej univerzite v Krakove a na Katolíckej univerzite v Lubline. Jozef Ratzinger pôsobil na mnohých univerzitách: Freising, Mníchov, Tübingen, Regensburg. A čo taký Jorge Bergoglio? Málokto vie, že v Argentíne pôsobil ako profesor teológie na San Miguel, potom ako rektor Kolégia Máximo na filozofickej a teologickej fakulte a napokon ešte ako rektor Kolégia sv. Jozefa. Myslím si, že to nie je náhoda, že poslední pápeži majú úzku skúsenosť s akademickým sektorom, ktorý sa vyznačuje prácou s mladými, slobodou, dialógom, ale ktorý by sa mal vyznačovať aj poctivosťou a úsilím o poznanie Pravdy. Berme to ako podčiarknutie mimoriadnej úlohy univerzít a ako zdôraznenie zodpovednosti formovať mysle a srdcia, ktorú voči študentom máme.
• V Bratislave sa Svätý Otec František jasne vyjadril, že „Cirkev nie je pevnosťou, nie je mocenskou štruktúrou, či hradom, ktorý je postavený na návrší, hľadiaci zhora na svet s odstupom a vystačí si sám.“ Parafrázujme slová o Cirkvi na našu univerzitu. Zneli by takto: Katolícka univerzita v Ružomberku je spoločenstvo, ktoré túži pritiahnuť ku Kristovi cez radosť Evanjelia. Univerzita v Ružomberku je kvasom, z ktorého sa vytvára Kráľovstvo lásky a pokoja v ceste sveta. Aká krásna je pokorná „káučka“, ktorá sa neoddeľuje od sveta a nepozerá na život s odstupom, ale žije v jeho vnútri. „Žiť vo vnútri – nezabudnime na to: zdieľať, kráčať spolu, prijímať otázky a očakávania ľudí.“
• Keďže opakovanie je matka múdrosti, zopakujem: Vyhrňme si rukávy.
• Ľudia z akademického sveta by sa nemali báť ponúknuť aj odvážne myšlienky, preto sa k jednej odhodlám. Pri ďalšej apoštolskej ceste pozývam Svätého Otca – ďalšieho z pontifexov, ktorý príde po Františkovi – aby zavítali do Ružomberka. Počas tejto pastoračnej návštevy zaznelo, že už sa nehráme na to, kto je zo západu a kto z východu. A kde sa na to nehráme? Nuž, v strede – v Ružomberku. Máme tu aj štadión, kde môžeme prijať mladých z celého Slovenska. Je k nám blízko napríklad z katolíckej a religióznej Oravy. Ružomberok je srdce Liptova, ktorý bol vždy multinárodnostný aj multináboženský a chvalabohu, dnes aj ekumenický. Čo je ale najdôležitejšie, máme tu Katolícku univerzitu. Sme, ako som už povedal, „univerzitou činov“. Vytvárame ekosystém, v ktorom by mali prosperovať mladí premýšľajúci ľudia. Viete si predstaviť Svätého Otca v Ružomberku? Ja áno. František nám odporúča snívať. Nebojme sa zavolať pápeža aj do Ružomberka!

Na úplný záver:

Slovensko je báseň, povedal Svätý otec František našej pani prezidentke. Ak je Slovensko báseň, Katolícka univerzita nech sa stane básnickou zbierkou.

K tomu vám prajem tvorivosť, silu, nádej. Ale aj dobré zdravie a pevnú imunitu. A to najhlavnejšie: veľa Božích milostí!

Vivat academia! Vivant profesores!  Semper sint in flore!

Nech žije akadémia, nech žijú profesori, stále nech prekvitajú!

doc. Ing. Jaroslav Demko, CSc.

rektor KU v Ružomberku