Športový svet zažíval uplynulé mesiace výnimočné chvíle. V polovici júna sa na nemeckých štadiónoch odohrávali Majstrovstvá Európy vo futbale, ktoré, celkom zaslúžene, ovládlo Španielsko. Po európskom futbalovom šampionáte nastúpili XXXII. letné olympijské hry Paríž 2024, kde sa top športovci uchádzali o zisk cenných kovov. Dianím na tohoročných športových podujatiach nás sprevádzal Tomáš Kotlárik, športový redaktor, komentátor a (okrem iného) aj absolvent Katolíckej univerzity. 

Tomáš, dovoľ nám na začiatku osobnú otázku. Užíva si športový redaktor športové podujatie, ktoré musí spracovať, alebo je to práca, ako každá iná?

Je to dva v jednom. Novinárska práca je výnimočná na skúsenosti a zážitky. Prioritou je zakaždým podať zodpovedný pracovný úkon, monitorovať športové výsledky a výkony, poskytnúť divákovi maximálny servis. Na druhej strane prežívate nádherné jedinečné športové emócie. Mal som šťastie a zároveň dôveru od kolegov, že som zažil na vlastnej koži nevšedné futbalové prenosy, olympiádu v Tokiu či som bol pri biatlonových úspechov. Sú to záležitosti, ktoré vás motivujú, profitujete z nich v rámci skúseností a poznatkov v práci, zároveň sú to spomienky, na ktoré nikdy nezabudnete.

Oči mnohých Slovákov sa upierali na futbalovú reprezentáciu Slovenskej republiky, ktorá bola súčasťou Majstrovstiev Európy. Výsledok snaženia našej reprezentácie bol pre mnohých príjemným prekvapením. Ako počínanie Slovákov hodnotíš ty?

Futbal je celosvetový fenomén a ja som konzument, ktorý ho zbožňuje. Majstrovstvá Európy som si vychutnal v pozícii diváka, keďže turnaj v Nemecku naša televízia nevysielala. Samozrejme, pracovali sme na rôznych témach a príspevkoch do spravodajstva. Mal som radosť z výkonov našich a priamo vo Frankfurte som sledoval s kamarátmi historické víťazstvo Slovenska nad Belgickom, čo obletelo celú Európu. Herný prejav, stratégia, organizácia hry – to sú prvky, v ktorých sme sa za posledné mesiace v reprezentačnom futbale posunuli a zdokonalili. Držať na lopatkách anglického obra v osemfinále, pričom kolíska futbalu bola pár sekúnd od šampionátového konca, to bolo niečo, čo si fanúšikovia dlho zapamätajú a považujem to za veľký úspech slovenského futbalu.

Poďme sa trochu vrátiť do tvojich študentských čias. Ty si absolventom Katolíckej univerzity, odbor žurnalistika. Nebolo tomu tak dávno, keď si ešte vysielal v univerzitnom Pulz Rádiu a dnes máš na starosti komentovanie zápasov v primetime verejnoprávnej STVR. To znie ako výborná kariérna cesta.

Presne pre toto som si vybral novinársku dráhu a chcel som si splniť méty a sny. Som vďačný za všetko, k čomu som sa v pracovnej kariére doteraz dostal. Je to však proces vývoja. Veľa ľudí žije v ilúzii, že športová novinárčina je jednoduchá cesta. Že stačí málo na komentovanie, moderovanie či pozíciu reportéra, ktorý kladie respondentovi otázky. Ubezpečujem vás, že je to drina a je to práca, ktorá si vyžaduje veľa času, osobného úsilia. Sú krajšie, aj menej lepšie dni. Je to však sústavná práca na samom sebe bez toho, aby ste sa uspokojili. V Slovenskej televízii som viac ako osem rokov. Každá televízna možnosť ma obohatila a posunula, no všetko vyžaduje čas a nasadenie, ktoré som musel investovať. Stojí to však za to.

Všetko o štúdiu žurnalistiky na Katolíckej univerzite nájdete TU

Ako si spomínaš na svoje štúdium?

Ružomberok je srdcovka. Absolvoval som na Katolíckej univerzite bakalárske štúdium v odbore žurnalistiky. Sú to neobyčajné spomienky: na profesorov, spolužiakov aj život v meste. V neposlednom rade, univerzita mi poskytla hodnotné teoretické a najmä praktické základy, ktoré som v profesijnom živote zužitkoval. V Ružomberku s nami vyučujúci poctivo pracovali predovšetkým na praktických zručnostiach. Mali sme k dispozícii novú knižnicu so supermoderným novootvoreným mediálnym centrom, kde sme sa naučili stríhať reportáže do univerzitnej televízie, pripraviť si dramaturgiu,, nahrávať voicovery, pracovať v teréne s respondentmi a klásť otázky. Významná bola moja skúsenosť v univerzitnom rádiu, kde sme mali s kamarátom Jurajom Pivarčim pravidelne športovú reláciu. Dodnes som  zároveň vďačný za študijný predmet hlasové cvičenia s profesorom Imrichom Jenčom, ktorý pracoval so skupinou študentov, vrátane mňa, na hlasovom prejave a vystupovaní. Bola to vtedajšia úžasná partia pedagógov, na čele s Imrichom Gazdom, Petrom Kravčákom, Pavlom Izraelom a Marekom Hasákom, ktorí nás skutočne posunuli vedomostne ako študentov, ale aj ľudsky.

Mnohí študenti a študentky (nielen) žurnalistiky majú ambície presadiť sa vo veľkých médiách. Cesta za úspechom sa zdá byť však nejasná a tiež aj závislá od mnohých správnych rozhodnutí. Čo podľa tvojho názoru bolo dôležité v tvojej kariére?

Nikdy neviete, ktoré rozhodnutie bude správne. Niekedy je potrebné veriť svojej intuícii, ísť do toho odvážne a s tým najlepším úmyslom. Občas potrebujete mať na svojej strane šťastie.

Podľa mojej optiky sú však dôležité aj štyri parametre: trpezlivosť, obetavosť, pracovná aktivita počas štúdia a pokora. Každému študentovi odporúčam, aby si už počas štúdia našiel svoju cestu, ktorou sa chce vybrať. U mňa to bola od samého začiatku športová žurnalistika. Už počas štúdia som písal športové články, jazdil som s regionálnymi televíznymi redaktormi do terénu na športové zápasy, čo mi neskôr pomohlo k práci v televízii. Je rozhodujúce vyvíjať snahu už počas štúdia. Ak pre to nič neurobíte, nečakajte, že po štúdiu budú na vás čakať s otvorenou náručou spoločnosti, v prípade žurnalistov – rádiá, televízie a weby. Ak tomu obetujete mnoho, robíte svoju prácu svedomito a zodpovedne, možnosti v kariére skôr či neskôr prídu. To je spomínaná obetavosť a trpezlivosť. A na záver pokora – vždy zostaňte nohami na zemi, prijmite šancu s vďakou, neuleťte svojim egom. Aj takéto prípady sa v žurnalistickej brandži pravidelne objavili a drvivá väčšina tvrdo dopadla na zem.

Podľa tvojho LinkedIn profilu si už počas štúdia na Katolíckej univerzite pracoval pre Denník Šport, kde si získaval prvé novinárske skúsenosti. Pamätáš si na svoje prvé články a pamätáš si aj na svoje vlastné chyby, ktoré ťa opraviť naučila až skutočná novinárska prax?

Počas ružomberských vysokoškolských časov som začal písať pre denník Šport texty o vtedajšom hokejovom Martine. Často som navštevoval martinský zimný štadión, ligové zápasy, robil rozhovory s hráčmi a trénermi. Spolupracoval som s elitnými hokejovými redaktormi, ktorí mi pri tvorbe článkov pomáhali, poskytli mi rady a názory o obsahovej stránke. Bola to neoceniteľná skúsenosť a v podstate moja prvá spolupráca s veľkým športovým celoslovenským médiom. Zo začiatku som mal kostrbaté texty, mnoho pravopisných a faktografických chýb, nezmyselné otázky na tlačových konferenciách, ale vďaka podpore kolegov a ich nasmerovaní som sa zlepšoval. Práve táto skúsenosť s písaním mi neskôr pomohla aj v televíznej práci pri tvorbe textov v reportážach. Novinárska prax ma v začiatkoch prefackala, ukázala mi svoju náročnosť, ale následne mi pomohla posúvať sa, získavať kontakty a bol to jeden z prvých významných schodíkov v kariére.

Dôležitá prax počas štúdia

Je podľa teba dôležité, aby študenti už počas štúdia získavali skúsenosti prácou pre médiá?

Dôležité? Považujem to za absolútne kľúčové! Ak by som mal dať študentovi žurnalistiky jedinú radu – začni na sebe a svojej kariére pracovať už počas štúdia. Ozvi sa médiám, či nehľadajú brigádnika, junior redaktora, pomocníka na sociálne siete. Možno zo začiatku nebudete úspešní a prídu negatívne odpovede. Nech ťa to neznechutí, pretože šanca určite príde a potom tieto skúsenosti využiješ v reálnom pracovnom živote.

Napriek tomu, že dnes si už ostrieľaným novinárom, každý začína z rovnakého bodu. Predpokladám, že tvojou prvou skúsenosťou s živým vysielaním bolo vysielanie v univerzitnom rádiu – Pulz Rádiu. Spomínaš si na svoje prvé kontakty s živým vysielaním? Aký to bol pocit?

Bolo to nedokonalé, plaché, kostrbaté, ale nádherné. Prvý kontakt so živým vysielaním. Zároveň unikátna skúsenosť, lebo som si vyskúšal vytvoriť dramaturgiu vysielania, pracoval som s hlasom a mikrofónom. Do relácie sme si v minulosti zavolali zaujímavých hostí. Dodnes si spomínam, ako nás navštívil v štúdiu Ján Žgravčák, ktorý pracoval v športovej redakcii v Slovenskej televízii a neskôr sme sa stali kolegami a bol dokonca mojím šéfom.

Dnes si často v živých vysielaniach na obrazovkách verejnoprávnej STVR. Čo je iné v porovnaní s živým vysielaním v univerzitnom rádiu?

Rozdiel je, že v televízii pracujete nielen so zvukom, ale aj s obrazom. Počas môjho obdobia v mediálnom svete sa stále učím pracovať aj na vystupovaní, výraze v tvári, gestikulácii, vizuálnom prejave. Pred živým vysielaním a športovými prenosmi mám stále jemnú nervozitu. Chcem, aby bolo všetko super, aby sa nič nepokazilo, no živé vysielanie, či v rádiu alebo televízii, prináša adrenalín a veľakrát vás nečakane  prekvapí. Je to však zábava. Počas priamych prenosov sa mi neraz stalo, že som musel rýchlo reagovať na technické problémy, zmeny v scenári, nevšedné okolnosti.

Živé vysielanie má svoje čaro, s tým budeš určite súhlasiť. Významnou črtou takéhoto vysielania je, že nie je možné urobiť nápravu a záber opakovať. Čo sa raz povie, to zaznie v éteri. Ako sa redaktor vyrovnáva s takýmto stresom?

Spočiatku je to tlak, ale každým priamym prenosom je napätie menšie a menšie. Sú to skúsenosti na nezaplatenie. Pri mojich prvých futbalových prenosoch v pozícii reportéra som bol poriadne vyplašený, avšak je to prirodzený proces a vývoj. Časom tieto veci považujete za samozrejmosť. Veľakrát si analyzujem svoje výkony za reportérskym mikrofónom, aj v moderovaní a komentovaní. Veľakrát by som veci zmenil a povedal inak, ale už sa do nedá vziať späť, ale to je na tom to krásne, to je najlepšia škola.

Vo svojej novinárskej praxi máš pri sebe často skúsenejších „fachmanov“. Je niekto z praxe, kto ťa v tvojej kariérnej ceste významne nasmeroval?

Mal som a stále mám pred sebou mnoho inšpiratívnych ľudí v športovej žurnalistike, obzvlášť v našej redakcii. Za osem rokov práce v Slovenskej televízii sa redakcia výrazne zmenila. Mnohí odišli, ďalší šikovní kolegovia prišli a športová redakcia sa v ostatných rokoch omladia. Pracujú v nej skvelí kolegovia, mnohí mi pomohli, poradili a nasmerovali ma. Fascinujúce na tom je, že každý kolega je iný, má svoje charakteristické črty, svoju povahu a skúsenosti. Od každého sa dá niečo zobrať a naučiť.

Ja vďačím za rozvoj ľuďom ako napr. Marcel Merčiak, Matúš Krutý, Oľga Konečná, Ján Hudok, Róbert Barát, Richard Fekete, Ján Žgravčák, Ľubo Hlavena, Paľo Gašpar a ďalší.  

V minulosti som spolupracoval so športovou redakciou Českej televízie, čo bol ďalší nový rozmer a pri reportážach zo Slovenska pre české vysielanie ma usmerňovali špičkoví editori a redaktori.

Zároveň som donedávna externe spolupracoval so súkromnou športovou televíziou Premier Sport pod vedením Viktora Blažeka, ktorý vychoval špičkových futbalových komentátorov. Stal sa na približne pol roka mojim mentorom a pomohol mi. V raste mi pomohol aj Ivan Křížek. Učil som sa od skvelých komentátorov ako Karol Jakubovič a Stano Suvák. Dostal som šancu komentovať zápasy futbalovej Ligy majstrov, španielskej a talianskej ligy, či druhej anglickej súťaže Championship. Všetko toto malo vplyv na môj vývoj, smerovanie a som za to extrémne vďačný.

Karol Polák či Marcel Merčiak, to sú snáď najznámejšie osobnosti slovenskej športovej žurnalistiky. Sú to vzory, ktorým sa chceš podobať?

Novinár, moderátor či komentátor, by sa na nikoho nemal podobať. Je dôležité, aby si hľadal svoj štýl komentovania, aby si bol autentický a sám sebou. Aby si dal do toho niečo svoje, čo upúta divákov a poslucháčov. Sú komentátori, ktorí sa mi na českej i slovenskej scéne páčia. Od nich si beriem prvky do svojej práce. Byť niekoho kópiou však nechcem.

S prácou športového redaktora, komentátora, sa spája cestovanie. Niektoré športové udalosti jednoducho nie je možné realizovať z prostredia vlastnej redakcie. Vnímaš cestovanie ako výhodu alebo nevýhodu žurnalistickej praxe?

Prostredníctvom svojej práce v Slovenskej televízii som vycestoval už do takmer 20 krajín, väčšinu tvoria európske štáty. Dostal som sa ako redaktor na olympijské hry v Tokiu 2021. Japonské dobrodružstvo bolo v dobe pandémie, ale je to niečo nezabudnuteľné. Počas biatlonových služobných ciest som sa dostal do USA, Kanady. V  Európe na Svetové poháre do Francúzska, Fínska či Nemecka. Mapoval som ženskú basketbalovú reprezentáciu na majstrovstvách Európy v slovinskej Ľubľane. S mužskou som bol na fantastickom zápase v lotyšskej Rige. Veľa ciest som podstúpil so slovenskými klubmi v európskych futbalových predkolách. Cestovanie vnímam za príjemný bonus.

Práca vo vysielaní je tímová práca, ktorej výsledok je priamo úmerný výkonom každého jedného člena vysielacieho tímu. V tomto je to podobné, ako ktorýkoľvek kolektívny šport, ktorému sa venuješ. Medzi členmi tímu sa tak vytvára dôležitý priateľský vzťah, ktorý so sebou prináša aj humorné spomienky. Pamätáš si na nejakú situáciu, ktorú dnes hodnotíš ako humornú?

Tak ako v kolektívnom športe je podstatná tímovosť, platí to aj o športovej redakcii. Je dôležité, aby bola redakcia súdržná a tvorila tím. Ukazuje sa to najmä pri vrcholných gigantických podujatiach, akými sú olympijské hry či v minulosti hokejové a futbalové šampionáty. Boli to projekty, ktoré si vyžadovali extrémne pracovné nasadenie celej redakčnej grupy. Mám to šťastie, že som v redakcii našiel nielen dobrých kolegov, ale aj niekoľko kamarátov na celý život.

V redakcii máme srandistov, ktorí sa starajú o lepšiu atmosféru a dobrú energiu. Najväčším zabávačom je šéf športového spravodajstva Matúš Krutý, ktorý pravidelne organizuje teambuildingy.

Vtipných historiek je dosť. Spomínam si na olympijské Tokio, keď sme so Samom Brečkom nasadli do auta s myšlienkou, že sme v taxíku, ktorý nás prepraví na športovisko. Bol to omyl. Sadli sme do auta úplne cudzej osobe, ktorá nám lámanou angličtinou vysvetlila, čo sa deje, ale napokon nás milá japonská pani odviezla na miesto určenia.

Pobavilo ma, keď sme s partou mladších kolegov absolvovali športový kvíz. Mali sme silné reči, ako v bare všetky ďalšie skupiny zvalcujeme. Vedomosti až také oslnivé neboli. Nesadli otázky.

Tvoja kariérna cesta bude, zdá sa, natrvalo spojená so športom. Také boli aj tvoje prvé novinárske kroky. Bolo to tak, že si od počiatku svojho univerzitného štúdia vedel, že šport je tá oblasť, ktorej sa chceš venovať?

Moje zameranie bolo od začiatku štúdia jasné. Vedel som, že sa chcem orientovať na športovú žurnalistiku. Neskôr som prestúpil na magisterský študijný program žurnalistiky do Bratislavy, aby som bol bližšie k mediálnemu centru a Slovenskej televízii. Aj s odstupom času to vnímam za správny ťah, hoci mi Ružomberok veľmi chýbal.

Je ešte nejaká iná novinárska oblasť, v ktorej by si sa vedel predstaviť?

Obdivujem kolegov v bežnom spravodajstve, ktorí pracujú na témach o politike, kultúre, zdravotníctve, doprave, atď. V niečom podobnom by som mal veľké rezervy. Najmä, práca ma musí baviť, a to by nebol tento prípad.

Vedel by som si predstaviť prácu v športovom marketingu či športovom PR segmente. V minulosti som dostal pracovnú ponuku do mediálneho tímu vo futbalovom klube, ale chcel som sa venovať komentovaniu a redaktorskej práci. V budúcnosti niečo takéto nevylučujem.

Celkom nedávno si navštívil Ružomberok, kde si s niekdajším top strelcom futbalovej ligy Erikom Jendriškom hodnotil európsky zápas MFK Ružomberok – Hajduk Split. Zhodou okolností sa štadión MFK Ružomberok nachádza hneď vedľa areálu Katolíckej univerzity. Spomenul si si na svoje študentské časy?

Nostalgia. Aj ako študent som navštívil niekoľko futbalových zápasov Ružomberka a teraz som bol v pozícii komentátora na štadióne, ktorý som dobre poznal. Často sme v študentských časoch navštevovali aj basketbalové zápasy MBK. Profesijný návrat do Ružomberka bol výnimočný a akási symbolika mojej cesty od študenta po novinára. Užil som si to. Niekedy podobné paradoxy život a práca prinášajú. Spomínal som na ružomberské študentské časy počas cesty na aj zo zápasov.  Rád sa do mesta vraciam. Strávil som v ňom krásne tri roky. Ak bude možnosť, s bývalými spolužiakmi a profesormi sa chcem v Ružomberku niekedy stretnúť a zaspomínať.

Rozmýšľaš o štúdiu na vysokej škole? Tu nájdeš všetko dôležité o štúdiu na Katolíckej univerzite v Ružomberku.

Náš rozhovor sme začínali slovami o Majstrovstvách Európy vo futbale. Po nich prišli olympijské hry. Sledoval si ich zo Slovenska či si odcestoval do Francúzska?

Pôvodne som mal vycestovať do Francúzska ako redaktor,  lenže okolnosti sa zmenili. Dostal som jedinečnú  ponuku a šancu  – olympiádu moderovať z bratislavského štúdia. Bola to najväčšia pracovná výzva a pocta, pretože som divákov sprevádzal olympijskými hrami s kolegyňou: špičkovou moderátorkou a profíčkou Oľgou Konečnou.

Vyžadovalo si to zodpovednosť, obrovské nasadenie a prípravu, prehľad, spoluprácu veľkého tímu ľudí. Boli to neoceniteľné skúsenosti. Mal som privilégium prihovárať sa televíznym divákom z krásneho štúdia a sprevádzať ich emotívnymi olympijskými príbehmi slovenských i zahraničných športovcov. V štúdiu som mal úžasných hostí ako Dominiku Cibulkovú, Alexandra Slafkovského, Martina Halčina, Karin Habšudovú. V závere olympiády som sa v štúdiu rozprával s našimi olympionikmi: Zuzanou Rehák Štefečekovou, Máriusom Fízeľom či so Zuzanou Paňkovou a s jej trénerom Petrom Murckom. Najväčšie zimomriavky som mal v hodinových štúdiách pred otváracím a záverečným ceremoniálom, ktoré mali fantastické čísla sledovanosti. Boli to zatiaľ najväčšie skúsenosti v mojej pracovnej kariére, silné emócie a ďakujem kolegom, za dôveru a príležitosť, ktorú som dostal.

Aké je to, sledovať počínanie našich reprezentantov v rôznych športoch? Musí redaktor ovládať pravidlá každého športu?

Každému športovcovi fandíte. Slovensko ich malo na parížskej olympiáde historicky najmenej v ére samostatnosti, aj tak mnohí dosiahli úžasné výsledky a všetci si zaslúžia rešpekt.

Príprava na olympiádu trvala dlhšie obdobie. Študoval som si historické štatistiky, poznatky o našich olympionikoch vo Francúzsku. Pomohol nám aj systém s dátami, v ktorom sme pracovali ako vysielateľ, a v ktorom sme našli všetky potrebné informácie. Na olympiáde pracovali navyše aj ďalšie zložky – produkcia, kameramani, technici, režiséri a ďalší, ktorí si zaslúžia obrovský kompliment.

Poznať pravidlá všetkých športov je romantická predstava. S mnohými športmi počas štyroch rokov, teda olympijského cyklu, vlastne neprídete v športovej redakcii do užšieho kontaktu – až na olympiáde. Pri moderátorskej príprave som sa koncentroval na základný prehľad. Obsah olympijských štúdii bol totiž prioritne zameraný na slovenskú olympijskú stopu a zahraničné zaujímavosti a živé vstupy a rozhovory s kolegami na parížskych športoviskách. Denne sme priniesli v priemere 6 až 8 štúdií.

Klobúk dole najmä pre reportérov a pre komentátorov. Práve ich príprava bola oveľa špecifickejšia a náročnejšia. Bežne sa stávalo, že denne komentovali aj 2-3 rôzne športy.  V Slovenskej televízii je však špičkový tím profíkov. Verím, že diváci boli spokojní.

Mnohí si športové komentovanie na Slovensku spájajú už s menovaným legendárnym komentátorom Karolom Polákom. Málokto však vie, že šport, ktorého komentovaním sa Karol Polák preslávil, bolo krasokorčuľovanie. Teba si človek spája najmä s futbalom, no komentuješ aj iné športy. Je futbal tvojou srdcovkou? A ak by nebol futbal, ktorý šport by bol tvojim obľúbeným?

Karol Polák, Marcel Merčiak, Dušan Gabáni či Miroslav Michalech, sú legendy futbalového komentovania a v súčasnosti sa im priblíži málokto.

Mojou srdcovkou je futbal, no orientujem sa aj na iné športy – basketbal a biatlon. Obidva som už komentoval a v rámci vysielania a prenosov som sa im venoval ako reportér. Bol som naživo pri biatlonových úspechoch Anastasie Kuzminovej a Paulíny Bátovskej Fialkovej vo Svetovom pohári. Stále sa venujem ako reportér basketbalovej reprezentácii žien a mužov. V Slovenskej televízii ale často prídu aj situácie, ktoré neočakávate.  Aj preto som napríklad v minulosti komentoval športy ako futsal, malý futbal, plážový volejbal či rýchlokorčuľovanie.

Našou poslednou otázkou je, že ak by si mal možnosť poradiť dnešným študentom, ako vo svojej kariére uspieť, čo by to bolo?

Rada obzvlášť pre mladých šikovných žurnalistov v dnešnej generácii – naštartujte svoju kariéru už počas štúdia. Zdokonaľujte sa, vyskúšajte si aktivity v študentských médiách ako rádio či televízia. Neuspokojte sa a stále sa zlepšujte. Veľa čítajte. Nastavte si svoje priority. Občas na úkor kamarátov a rodiny obetujte čas svojmu rozvoju. Avšak majte okolo seba rodinu, kamarátov, venujte sa svojim záľubám.  A najmä – buďte trpezliví. Veľa mladých ľudí túži po okamžitom úspechu a veľkej kariére ihneď, lenže to sa na počkanie zrealizovať nedá. Ja som čakal na komentovania futbalových zápasov sedem rokov a na moderátorskú obrovskú šancu osem rokov. Držím vám palce. 

Ďakujem za rozhovor.

BIO: Tomáš Kotlárik (1993) sa narodil v Trenčíne. V rokoch 2016-2019 študoval žurnalistiku na Katolíckej univerzite v Ružomberku. Magisterské štúdium absolvoval na Univerzite Komenského v Bratislave. Písal pre Denník Šport, športovým redaktorom bol pre PREMIER SPORT, Českú televíziu. V súčasnosti pracuje ako športový redaktor pre slovenskú verejnoprávnu STVR.

Autor: Viktor Mydlo

Foto: Archív Tomáša Kotlárika