Ak ostanete takí, akí ste, silní vo svojej identite a tradíciách, jedného dňa nás možno zachránite, tvrdí francúzska študentka
Prečo ste si zvolili pre svoj pobyt v rámci Erazmu slovenskú Katolícku univerzitu v Ružomberku, teda univerzitu v postkomunistickej krajine?
To, že moja voľba je netypická, konštatovala aj moja rodina a priatelia. Mám pre ňu viacero dôvodov. Najdôležitejšie pre mňa bolo to, že milujem prírodu. Slovensko má nádherné pohoria a som šťastná, že ich môžem spoznávať, osobitne prírodu v okolí Ružomberka.
Ďalší dôvod bol intelektuálny: chcela som lepšie pochopiť mentalitu ľudí východnej, či skôr, ako som tu bola poučená, strednej Európy. Veľmi ma ovplyvnil slávny prejav Alexandra Solženicyna Rozdelený svet na Harvardovej univerzite (1978), ktorý mám v tejto súvislosti vždy na mysli. Keď som ho ako šestnásťročná prvýkrát čítala, mimoriadne na mňa zapôsobil ideou, že Západ je v stave duchovného úpadku a nie je v tomto zmysle atraktívny. Solženicyn tvrdil, že dokonca ani ľudia z východnej Európy nemajú dobrý dôvod zvoliť si západný spôsob života. Hoci mal záujem o zánik komunistického systému, netúžil po tom, aby sovietsky ateistický model nahradil bezduchý západný systém.
Solženicynov prejav ma hlboko zasiahol a spôsobil, že som zatúžila spoznať typ krajiny s totalitnou skúsenosťou. Chcela som na vlastné oči zistiť, ako takýto štát vyzerá po páde komunistického režimu, akú majú jej ľudia mentalitu. Navyše dnes sú vo Francúzsku krajiny vášho regiónu, ako Poľsko a Maďarsko, kritizované za to, že nejdú západnou cestou. Nechcela som byť odkázaná na mediálne informácie, ale chcela som mať osobnú skúsenosť s touto časťou Európy.
S tým súvisí môj posledný dôvod, a to túžba spoznať Slovákov, akí naozaj sú. Na mojej voľbe je netradičné nielen to, že som bola jediná na univerzite, ktorá si vybrala Slovensko, ale aj to, že môj pobyt realizujem mimo hlavného mesta. Vnímam to ako výhodu. Znamená to totiž, že nie som natoľko obklopená zahraničnými študentami, ale žijem priamo uprostred Slovákov. V takom Madride by som napríklad samotných Španielov veľmi nespoznala, ale bola by som obklopená najmä študentami z iných krajín Európy. Dôležitým cieľom Erazmu je pritom spoznávať odlišné krajiny, ich ľudí a kultúru.
Ako ste si tu zvykli? Prekvapilo vás niečo na Slovensku?
Poviem to otvorene. Spočiatku som sa cítila osamelá, lebo je tu relatívne málo zahraničných študentov. S tým som však počítala a som na to zvyknutá. Z pracovných dôvodov som s rodinou žila v rôznych častiach Francúzska a nejaký čas som bývala aj v Španielsku. Viem preto, čo to znamená budovať si život na novom mieste v neznámom prostredí. Milo ma však prekvapilo, ako srdečne ma ľudia prijali. Takže teraz sa na Slovensku cítim veľmi dobre. Je mi preto ľúto, že už musím odísť.
Môžete uviesť konkrétny príklad „slovenského prijatia“?
Vaše prežívanie sviatkov vnímam ako spôsob prijatia ľudí. Moje prvé väčšie podujatie so Slovákmi bolo spoločné prežívanie sviatku Všetkých svätých. Na jeho slávenie ma pozval do svojej rodiny jeden slovenský študent, išlo o dedinu blízko Ružomberka. Veľmi názorne mi to priblížilo život bežných ľudí na Slovensku. Zúčastnila som sa na svätej omši, na ktorej boli ľudia oblečení aj v tradičných slovenských krojoch. Po bohoslužbe a po typickej sviatočnej večeri sme navštívili cintorín. Bolo to veľmi slovenské. Nečakala som to, a bolo to prekrásne.
My vo Francúzsku totiž tento sviatok takto neoslavujeme, u nás všetkému dominuje Halloween. My sme túto časť našej kultúry stratili, ale vy ste si to ešte uchovali. Veľmi na mňa zapôsobil spôsob, akým prejavujete úctu svojim predkom. Chcem sa tým inšpirovať a častejšie navštevovať miesto posledného odpočinku mojich príbuzných, zapáliť sviečku na ich hrobe. Milo ma prekvapilo, že celý cintorín bol plný kvetov a horiacich sviec. Bolo to prosto nádherné. A hoci moji hostitelia neboli praktizujúci katolíci, i tak prejavovali úctu svojim predkom a verili v posmrtný život. Veľmi obdivujem vaše prežívanie týchto sviatkov.
Ako vidíte situáciu katolíckeho spoločenstva vo Francúzsku? V čom je situácia na Slovensku odlišná?
Je, samozrejme, veľmi ťažké porovnávať túto situáciu v odlišných krajinách. Každá krajina má totiž svoju osobitú históriu. Zvykneme hovoriť, že Francúzsko je „najstaršia dcéra cirkvi“. Tomu je čoraz ťažšie veriť, keď sa pozrieme na reálnu situáciu v krajine. Na Slovensku však cítim katolícke prostredie, je to vidieť aj na tom, ako slávite svoje sviatky. Výklady obchodov sú symbolicky sviatočne ozdobené. U nás vo Francúzsku to tak nie je, všetko je Halloween.
U nás existuje životaschopná katolícka komunita, hoci nie je až taká početná na počet obyvateľov, ako je to u vás. Väčšina Francúzov už nie sú katolíci. Tí však, čo nimi sú, vedia, prečo sú katolíkmi, sú to ozajstní veriaci. Na Slovensku je katolicizmus ešte masovým fenoménom. Veľa ľudí o sebe povie, že sú katolíci, ale často to asi je skôr vec kultúry ako osobnej viery.
Napriek pomerne malému vplyvu francúzskej cirkvi na verejný život je katolícka komunita opakovane terčom militantných feministiek, najmä z hnutia Femen. Známe sú ich útoky na katolícke chrámy, napríklad útok Eloïse Bouton. Máte osobnú skúsenosť s takýmto útokom?
Pravdupovediac, tieto incidenty sú už také časté, že sme si na ne zvykli. To, čo je pre vás na Slovensku ešte šokujúce, je u nás, žiaľ, dnes už bežné. Pamätám si prípad spred štyroch rokov, keď sa terčom útoku stala Katedrála Notre Dame v Paríži. Bolo to osobitne ťažké, lebo išlo o katedrálu ako o symbol cirkvi. Ja osobne som zažila takýto útok v Lyone. Dve polonahé feministky vstúpili počas svätej omše do kostola a pred oltárom sa začali bozkávať pred očami rodiny s deťmi. Bolo to naozaj veľmi nepríjemné a bolestné.
Ako na to reagovali prítomní veriaci?
Niekoľkí muži obe ženy vyviedli z kostola a rýchlo ich pokryli. Sme už na tieto situácie pripravení. Kňaz všetkých vyzval, aby sa zdržali akéhokoľvek násilia. Je to náročná situácia. Sme síce citovo zranení, ale chápeme, že násilie nie je riešením. Chápeme, že tieto hrubo útočiace ženy nie sú našimi nepriateľmi. Sú skôr obeťami pomýlenej radikálne feministickej ideológie.
Reagujú francúzski biskupi na tieto incidenty?
Naši biskupi ako reprezentanti cirkvi, samozrejme, reagujú. Zdá sa mi, že niektorí z nich to robia veľmi diplomatickým spôsobom. My veriaci od nich očakávame viac. Keďže majú určitý spoločenský vplyv, je potrebné, aby ho využívali na obranu cirkvi a Krista. Možno majú určité obavy pomenovať veci pravým menom.
Akým spôsobom o týchto incidentoch informujú médiá?
Médiá sú, prirodzene, vždy prítomné. Feministické aktivistky ich totiž majú na svojej strane a sú im k dispozícii. Novinári hlavných médií ich útoky obhajujú a prezentujú ich ako zápas za práva žien. Máme však aj niektoré menej spoločensky vplyvné médiá, ktoré ich názor nešíria.
A čo postoj francúzskej verejnosti?
Musíme odlišovať mediálny obraz a realitu. Médiá šíria názor, že Francúzi podporujú takéto protikatolícke útoky. Mnohí Francúzi si to podľa mňa nemyslia. Ak totiž hovoríte so skutočnými ľuďmi, zistíte, že síce uznávajú slobodu prejavu feministiek, ale mnohí považujú militantné feministky, najmä hnutie Femen, za extrémistky. Ich skutky sa podľa nich nachádzajú za hranicou tolerovateľného. Médiá však tieto ich názory nesprostredkúvajú.
U vás však existuje aj pravicový feminizmus v podobe združenia Collectif Némésis. Jeho aktivity demaskujú pokrytectvo ľavice v otázke ženských práv, resp. nekonzistentnosť progresívneho feminizmu zoči-voči politickému islamu.
Áno, práve nedávno sa stala zaujímavá vec. Jedna väčšia feministická organizácia v Paríži – Collectif Nous Toutes – zorganizovala demonštráciu zameranú na protest proti všetkým formám násilia na ženách. Do ich demonštrácie sa však v prestrojení zapojili pravicové feministky z Collectif Némésis ako zdanlivo „islamistické feministky“ tak, že mali hlavy celé pokryté v burkách. Mali transparenty so sloganom „Feministické a islamistické“, „Moja burka = moja voľba“, a „Zákony Koránu = moje zákony“. Išlo, samozrejme, o iróniu, poukázanie na to, že ľavicové feministky dnes tolerujú islamistické slogany viac ako protiimigračné slogany.
Ľavicové feministické demonštrantky proti ich islamistickému „ženskému programu“ nijako nenamietali. Niektoré z obavy, že budú vnímané ako islamofóbne a rasistické, iné zasa preto, lebo to nevnímali ako problém. Keď však po pár dňoch vyšlo najavo, že išlo len o iróniu, ľavicové organizátorky protestu kritizovali tieto „alternatívne demonštrantky“ za ich aktivitu. Nepripustili však, že urobili chybu, keď ako feministky schvaľovali nosenie burky. Navyše, na sociálnych sieťach nevyjadrili ani podporu iránskym ženám. Tým sa ukazuje, že keď ide o ženy z islamského prisťahovaleckého prostredia, ľavicové feministky za ich ženské práva nebojujú. Ukazuje sa, že zoči-voči moslimskej šatke ľavica kapituluje a rezignuje na vlastné princípy.
Ako vidíte budúcnosť francúzskeho katolicizmu?
Z toho, čo sme hovorili, by sa mohlo zdať, že situácia vyzerá naozaj zle. Ako katolíčka chcem povedať, že vo svojej vlasti pociťujem aj veľkú nádej. Z roka na rok totiž vidieť, že katolícka cirkev sa omladzuje, obrodzuje a rastie. Príkladom tohto obrodenia je každoročná Púť do Chartres, ktorá má počiatok v osemdesiatych rokoch minulého storočia. Ide o trojdňové turíčne putovanie z Katedrály Notre Dame v Paríži do Katedrály Notre Dame v Chartres. Táto pešia púť je dlhá okolo sto kilometrov a zúčastňuje sa na nej zhruba 50-tisíc mladých ľudí. Je to pomerne veľký počet a vnímam to ako znak nádeje.
Iný príklad, ktorý chcem uviesť, je podujatie, ktoré sme minulý rok zorganizovali s niekoľkými priateľmi. Išlo o Lejeune Académie tréningový tábor pre mladých ľudí o bioetike. Tvárou v tvár týmto novým zákonom, ktoré sa zaoberajú zásadnými témami, ako sú asistovaná reprodukcia, náhradné materstvo či eutanázia, sme cítili potrebu nadobudnúť hlbšie znalosti v tejto oblasti, aby sme boli lepšie schopní zasadzovať sa o ochranu ľudského života. Usilujeme sa hľadať autenticky humánne alternatívy k týmto negatívnym javom.
Čo vás zaujalo na slovenskom spôsobe života?
Váš spôsob života sa mi veľmi páči. Mala som možnosť týždeň pobudnúť v jednej slovenskej rodine a bolo to úžasné. Videla som, ako sú si členovia rodiny vzájomne veľmi blízki. Vo Francúzsku to tak nie je. Súvisí to aj s tým, že členovia rodiny často žijú v rôznych častiach krajiny. U vás ľudia často žijú celý svoj život v rámci tej istej dediny, majú k sebe blízko, navzájom si pomáhajú.
Všimla som si tiež, že na Slovensku možno vidieť pomerne veľké množstvo starších ľudí. Je to zaujímavé, lebo vo Francúzku už seniorov veľmi nevidieť. Sú umiestnení buď v špecializovaných sociálnych zariadeniach alebo na nich bola vykonaná eutanázia.
Spôsob života, akým žijete na Slovensku sa mi veľmi páči, možno tu ostanem (smiech).
Čo by ste nám Slovákom chceli odkázať?
V prvom rade buďte hrdí na svoju vlasť. Vďaka môjmu cestovaniu po Slovensku som si uvedomila ohromnú krásu vašej krajiny a jej tradícií. Oceňujem tiež vašu slobodu myslenia. Uchovajte si to a nebojte sa, keď treba, ísť aj proti trendom západnej Európy. Západ nie je vždy kritériom toho, čo je správne. Milujem svoju domovinu, ale myslím, že v niektorých otázkach sa na Západe mýlime. Buďte sami sebou a neriaďte sa podľa všetkého, čo sa vám podsúva zo západnej Európy. Uchovajte si, prosím, vašu katolícku hrdosť a oddanosť vašej viere. Ak ostanete takí, akí ste, silní vo svojej identite a tradíciách, jedného dňa nás možno zachránite.
Philippine Fargesová (21)
sa narodila v juhofrancúzskom meste Montpellier ako v poradí siedme z ôsmich detí. Momentálne je študentkou posledného ročníka humanitných a politických vied na akademickej inštitúcii Ircom – école supérieure privée v Lyone. Plánuje pokračovať v štúdiu v magisterskom programe bioetiky a profesionálne sa angažovať v pro-life hnutí.
Foto: Marek Hasák