Ako prebiehalo tvoje predošlé vysokoškolské štúdium?

Moje vysokoškolské štúdium prebiehalo celkom bezproblémovo a pozostávalo z troch stupňov - bakalárskeho, magisterského a doktorandského. Celkovo trvalo osem rokov a každý stupeň ma niekam posunul - získavala som viac istoty v odbore aj jasnejšiu predstavu o tom, čomu sa chcem venovať.

Ty si pôvodom z Ukrajiny. Aké je to študovať v cudzom jazyku (slovenskom)?

Na začiatku to bolo pomerne náročné, pretože som prišla len s úplne základnou znalosťou slovenčiny - vedela som sa predstaviť, pozdraviť a udržať veľmi jednoduchý rozhovor. Na univerzite sme mali počas prvého semestra kurz slovenčiny, ktorý mi trochu pomohol zorientovať sa. Najťažšie však boli prvé skúšky už po troch mesiacoch, keď som ešte len získavala istotu v jazyku. Postupne sa to ale zlepšovalo a každým mesiacom som cítila, že rozumiem viac a dokážem sa vyjadriť presnejšie.

Aj keď sú ukrajinčina a slovenčina do určitej miery príbuzné, mala som (a stále mám) veľký rešpekt pred gramatikou - najmä pred skloňovaním a slovosledom, ktorý sa podľa mňa odlišuje najviac. Napriek tomu to bola pre mňa veľmi obohacujúca skúsenosť a dnes som rada, že som si tým procesom prešla.

Spomínaš si aj na nejaké problematické stránky štúdia v slovenskom jazyku?

Najväčšou výzvou bolo to, že som bola hneď hodená do študijného procesu. Od prvého dňa som sa ocitla v cudzojazyčnom prostredí – musela som si zapisovať všetko, čo diktoval prednášajúci, rozumieť každému slovu na prednáškach a často aj odpovedať pred triedou, čo mi spočiatku robilo veľký problém, pretože som sa hanbila hovoriť pred všetkými. Pamätám si, že som viedla menší slovník, kam som si zapisovala každé neznáme slovo a na prestávkach prekladala.

Ďalšou problematickou oblasťou bolo používanie češtiny. Čítali sme české články, pozerali české videá a dokumenty. Kým som slovenčinu už nejako chápať vedela, čeština mi spočiatku robila veľký problém. A v konečnom dôsledku sa dá povedať, že počas štúdia som sa naučila dva jazyky – slovenský aj český. A až teraz môžem uznať, že sú naozaj podobné, aj keď som na začiatku neverila tým, ktorí to tvrdili.

Vďaka čomu/komu si sa rozhodla zavŕšiť svoje vzdelanie tretím stupňom vysokoškolského štúdia?

Počas magisterského štúdia nás vyučujúci aktívne motivovali, aby sme sa zamysleli nad pokračovaním na doktorandskom štúdiu a podali si prihlášku. Veľkou podporou pre mňa bol aj môj spolužiak a kamarát, ktorý plánoval ísť na doktorandské štúdium a povzbudzoval ma, aby som pokračovala a aby sme štúdium zvládli spolu a mohli sa navzájom podporovať.

Ako  takéto štúdium prebieha?

Doktorandské štúdium sa začína prijímacím konaním, na ktoré je potrebné priniesť vypracovaný návrh projektu dizertačnej práce. Ten obsahuje zdôvodnenie výberu témy, cieľ, metódy, stručné opísanie stavu výskumu danej témy a základné výskumné otázky. Počas prijímacieho konania treba tému obhájiť, vysvetliť motiváciu pokračovať v štúdiu a zároveň preukázať znalosť angličtiny - pre úspešné absolvovanie doktorandského štúdia sa vyžaduje úroveň B2.

Samotné štúdium trvá zvyčajne 3 až 4 roky v dennej forme a 4 až 5 rokov v externej. Ja som študovala dennou formou tri roky. Podobne ako na predchádzajúcich stupňoch sa aj tu zbierajú kredity, ale ich získavanie je o niečo rozmanitejšie. Okrem povinných a voliteľných predmetov doktorand získava kredity aj za pedagogickú činnosť, aktívnu účasť na domácich a zahraničných konferenciách, publikovanie odborných a vedeckých článkov či ďalšie výskumné aktivity. Na konci každého akademického roka tieto výkony hodnotí komisia spolu so školiteľom, ktorí rozhodujú o postupe do ďalšieho ročníka.

V polovici štúdia musí doktorand absolvovať dizertačnú skúšku. Tá pozostáva z ústnej časti (teoretická skúška) a obhajoby písomnej prace k dizertačnej skúške. Samotné štúdium sa končí obhajobou dizertačnej práce, ktorá je posledným a najdôležitejším krokom celého doktorandského procesu.

Boli momenty, kedy si si pomyslela, že štúdium tohto stupňa bolo chybou?

Áno, boli aj také momenty. Najmä keď bolo veľa úloh naraz, keď sa nedarilo písať alebo keď som mala pocit, že na mňa všetko padá. Boli to však krátke obdobia a vždy som sa z nich "pozbierala" – či už vďaka podpore okolia, alebo tým, že som videla zmysel v tom, čo robím.

Ak áno, čo napokon zavážilo?

Napokon u mňa vždy zavážilo to, že som vedela, prečo som sa do doktorandského štúdia pustila. Aj keď prišli náročné obdobia, mala som jasný cieľ – dokončiť vlastný výskum, posunúť sa odborne ďalej a dokázať si, že to zvládnem. Veľkou oporou pre mňa boli moji kolegovia aj blízki, ktorí ma vedeli povzbudiť práve v momentoch, keď som začínala pochybovať, za čo im patrí veľká vďaka.

Študent-doktorand je počas štúdia tretieho stupňa nielen študentom ale aj vyučujúcim. Aký bol pocit prvý krát sa postaviť pred iných študentov a vyučovať ich?

Prvýkrát sa postaviť pred študentov bolo pre mňa veľmi náročné. Hoci som mala pripravené vyučovacie materiály aj prezentáciu, aj tak som sa novej skúsenosti obávala. Nakoniec to však dopadlo dobre. V mojom prípade pomohlo to, že mojimi prvými študentmi boli prváci bakalárskeho štúdia a moja prednáška bola hneď v pondelok ráno, takže som bola úplne prvá, koho videli, a úprimne povedané, boli vydesení ešte viac než ja.

Postupne zo mňa opadol stres a pedagogická činnosť sa stala jednou z aktivít, ktoré ma najviac bavili a napĺňali. Mala som rada každý predmet, ktorý som učila, aj každú skupinu študentov, s ktorými som pracovala.

Jedinou nevýhodou bol môj vek. Na Ukrajine nastupujeme na vysokú školu už v sedemnástich, takže keď som začínala doktorandské štúdium, mala som len dvadsaťdva rokov. Často sa stávalo, že moji študenti boli starší než ja, čo bolo spočiatku výzvou pri udržiavaní autority a rešpektu. Nakoniec to však bolo v poriadku - mali sme veľmi slušných študentov a nikdy som nezažila nepríjemný alebo neúctivý prístup z ich strany.

Poznáme z prvého a druhého stupňa, že v závere štúdia hrá dôležitú rolu školiteľ. Ako je to v prípade doktorandského štúdia? Čo všetko musíš už riešiť samostatne a v čom všetkom ti školiteľ pomáha?

V doktorandskom štúdiu zohráva školiteľ ešte dôležitejšiu úlohu než v predchádzajúcich stupňoch, no zároveň sa od doktoranda očakáva výrazne väčšia samostatnosť. Nejde už len o občasné konzultácie pri písaní práce - so školiteľom sa riešia všetky kľúčové aktivity, ktoré počas štúdia prebiehajú. Školiteľ je akýmsi garantom, ktorý usmerňuje výskum, pomáha pri výbere metodológie, upozorňuje na možné chyby a celkovo dohliada na priebeh prípravy dizertačnej práce. Zároveň je školiteľ pre doktoranda aj najlepším radcom – má dlhoročné skúsenosti, lepší prehľad v kvalitných časopisoch a konferenciách a vie odporučiť, kam sa v odbore oplatí smerovať. Nie je potrebné báť sa ho osloviť alebo požiadať o pomoc. Práve naopak, väčšina školiteľov je rada, keď môžu doktoranda podporiť a nasmerovať.

Na druhej strane leží veľká časť zodpovednosti na samotnom doktorandovi. Samostatne musí pripravovať odborné a vedecké články, plánovať výskum, zbierať a analyzovať dáta, pripravovať prezentácie na konferencie a organizovať si celú pedagogickú a  publikačnú činnosť, ako aj svoj pracovný proces. Doktorand je už vnímaný ako začínajúci výskumník, ktorý musí ukázať, že vie pracovať autonómne, no zároveň odborne a zodpovedne.

V konečnom dôsledku práve efektívna spolupráca oboch strán - doktoranda a školiteľa - vedie k dobrému výsledku, teda k úspešnému ukončeniu doktorandského štúdia.

 Poďme sa trochu pozrieť na to, čomu si sa vo svojej práci venovala. Čomu?

Vo svojej práci som sa venovala participatívnemu prístupu pri riešení spoluzávislosti. Skúmali sme, akým spôsobom pomáhajúci odborníci využívajú participatívny prístup pri práci so spoluzávislými, v čom podľa nich funguje dobre a je efektívny, a kde naopak môže brzdiť proces poskytovania pomoci.

V čom ťa táto téma zaujala?

Vo všeobecnosti ma zaujíma téma sociálnej patológie, preto som si vybrala školiteľa so zameraním práve na túto oblasť. Počas prvých konzultácií sme spolu navrhli tému mojej dizertačnej práce a zaujímavé na nej bolo práve to, že prepája dve oblasti, ktoré predtým neboli spolu skúmané - spoluzávislosť a participatívny prístup. Tým, že téma nie je dostatočne preskúmaná ani na Slovensku, ani v zahraničí, práca na nej bola výzvou najmä na začiatku, keď som narazila na nedostatok relevantnej literatúry. Po prvých rozhovoroch s odborníkmi sa mi však postupne všetko spojilo do ucelenej predstavy a výskum som dokázala úspešne realizovať.

Ako prebiehala obhajoba a je niečo, čo by si dnes už v súvislosti s prácou spravila inak?

Obhajobu dizertačnej práce odlišuje od iných stupňov štúdia najmä to, že je verejná - môže sa jej zúčastniť ktokoľvek, a že prácu posudzujú okrem školiteľa aj traja oponenti. Inak obhajoba prebiehala podobne ako na predchádzajúcich stupňoch. Stručne som predstavila teoretický obsah práce a následne som sa detailne zamerala na výskum - prezentovala som metodológiu a hlavne výsledky. Potom nasledovala diskusia, počas ktorej som odpovedala na otázky školiteľa, oponentov a prípadne aj komisie.

Čo by som dnes spravila inak? Asi by som, ako mnohí študenti, začala pracovať na dizertačnej práci skôr. Dizertačná práca si naozaj vyžaduje precíznejšie spracovanie a hlbší výskum, takže prirodzene zaberá výrazne viac času než napríklad diplomová práca.

Ako hodnotíš štúdium tretieho stupňa na KU?

Štúdium tretieho stupňa na KU hodnotím veľmi pozitívne. Skvelý kolektív na katedre aj na celej univerzite mi veľmi pomáhal počas štúdia a zároveň som mala dostatok priestoru na samostatnú prácu a vlastný rozvoj. Univerzita ponúka široký výber študijných odborov, a dokonca aj v rámci jedného odboru je možné si zvoliť špecializáciu. Napríklad na sociálnej práci sme si mohli vybrať trajektóriu, ktorá bola buď hlbšie zameraná na výskum a projekty, alebo skôr na teoretickú akademickú sociálnu prácu. Veľkou výhodou je aj spolupráca KU s rôznymi inštitúciami - je možné vycestovať na ERASMUS, zúčastniť sa medzinárodných konferencií či publikovať svoje výstupy v medzinárodných časopisoch. Na celé svoje štúdium spomínam s radosťou a často sa mi po ňom aj teraz cnie.

"Skvelý kolektív na katedre aj na celej univerzite mi veľmi pomáhal počas štúdia a zároveň som mala dostatok priestoru na samostatnú prácu a vlastný rozvoj"

Je niečo, čo by si chcela odkázať budúcim záujemcom o doktorandské štúdium?

Chcela by som budúcim doktorandom povedať, aby do štúdia išli s otvorenou mysľou a odvahou. Doktorandské štúdium je náročné, no zároveň veľmi obohacujúce - učíte sa nové veci, získavate skúsenosti a postupne aj istotu vo svojom odbore. Je dôležité vedieť si plánovať samostatnú prácu, ale nebojte sa požiadať školiteľa alebo kolegov o radu a podporu. A čo je najdôležitejšie – využívajte všetky príležitosti, ktoré sa vám naskytnú, zapájajte sa do aktivít a projektov, pretože práve to robí štúdium hodnotným.

A rada pre tých, ktorí už študujú?

Pre tých, ktorí už študujú doktorandské štúdium, by som odporučila, aby sa nebáli skúšať nové veci a využívať všetky príležitosti, ktoré sa naskytnú – či už ide o pedagogickú činnosť, výskumné projekty, konferencie. Využite medzinárodné mobility, spoznávajte svet a iných výskumníkov. A nezabúdajte si naplno užívať každé obdobie štúdia – tieto roky ubiehajú veľmi rýchlo a každá skúsenosť vám zostane cennou na celý život.

Posledná otázka – ako budú vyzerať tvoje prvé kroky po ukončení štúdia? Čomu sa chceš venovať?

Určite sa chcem venovať sociálnej práci. Na začiatok by som chcela získať skúsenosti s praktickou sociálnou prácou, aby som mala vedomosti nielen z teórie, ale aj z praxe. Následne sa uvidí, kam ma profesionálna cesta zavedie. Určite sa však chcem aj naďalej venovať výskumnej činnosti a zameriavať sa na oblasť sociálnej patológie.

Ďakujeme za rozhovor a nech sa v budúcom živote darí.