Veronika Balážecová je rehoľná sestra-satmárka, absolventka Pedagogickej fakulty Katolíckej univerzity v Ružomnberku, ktorej umelecké dielo „Hľadajúca“ nájdete pred vstupom na akademickú pôdu. Ide o pamätník nenarodeným deťom.

O tom, prečo toto dielo vzniklo a čo sa nám snaží povedať, sa rozprávame v najnovšej epizóde Podcastu KU. Celú epizódu nájdete TU.

„Hľadajúca“ je socha, ktorá sa nachádza pri vstupe do kampusu Katolíckej univerzity v Ružomberku. Je to figurálna kompozícia z miestneho travertínu, ktorá zobrazuje tehotnú ženu v zúfalstve. Jej poloha a aj orientácia smerom na univerzitu, konkrétne kaplnku sv. Alberta, nie je náhodná.

Sestra Rufolfa, ako to, že dnes hľadíme na vašu „Hľadajúcu“?

Vo štvrtom ročníku môjho štúdia som sa začala zaoberať figuratívnou kresbou. Ani neviem, ako sa ku mne dostala kniha Bedári od Victora Huga, no veľmi ma zasiahol osud hlavnej postavy, trpiacej ženy. Vtedy som ešte vôbec nevedela, že podobný motív budem jedného dňa sekať do kameňa. Po premýšľaní sme sa s mojim konzultantom Rastislavom Biarincom zhodli, že by to malo byť torzo a že budem vychádzať z tohto diela.

Pracovali ste aj s inými motívmi?

Stále som chodila okolo motívu trpiacej ženy. Chcela som stvárniť jej život, ale v tom čase som v tom ešte nemala tak jasno, že by som vedela, že to bude pomník nenarodeným deťom. Po jednej z konzultácií sme sa rozhodli, že to bude pomník nenarodeným deťom, v ktorom stvárnim ženu, ktorá je v požehnanom stave, ale zároveň sa rozhoduje o tom, či je dieťa schopná priniesť na svet, živiť ho a postarať sa oň. S tým súvisí aj váhanie, či je schopná ustúpiť veciam, ktoré mala dovtedy naplánované.

Mali ste aj predtým skúsenosti so sochárstvom?

Nie. Na strednej škole som študovala reštaurátorstvo, kde sme pracovali prevažne s plastikami a knihami. S kameňom sme vtedy nemali veľké skúsenosti, stihli sme však trochu modelovať ľudské telo, no kladivo a dláto bolo pre mňa dovtedy cudzie. Socha, ktorú som vytvorila, však musela byť najskôr vymodelovaná, čo som sa dozvedela až postupne, že akým spôsobom sa to robí.

Nechali ste si vašu štúdiu?

Priznám sa, že dnes neviem, kde štúdia skončila. Bolo to vyložene realistické zobrazenie ženy, to čo vidíme pred univerzitou je trochu iné. Zámerne som vynechala niektoré intímne partie, do ktorých som nechcela ísť. Ale kde moja štúdia napokon skončila, to je pre mňa záhadou (smiech).

Keďže kameň som mala dosť veľký, muselo ísť množstvo materiálu preč. Pomáhali mi pri tom otec aj brat. Keď som telo odkrývala z kameňa, robí sa to bodovacím strojčekom, ktorý je zavesený na predlohe. Ten si prekladám a odstraňujem to, čo je zvyšné. Bolo to náročné, chodila som s modrými rukami, a tak som hrávala aj na organe. Myšlienku som v prvom rade spracovávala do hliny. Tam som potrebovala cit a vžitie sa do situácie ženy, ktorá sa nachádza v tejto situácii.

Aký bol pohľad na rehoľnú sestru pred univerzitou, ktorá vysekáva skalu?

Nebolo to celkom pred univerzitou. Ateliér sa vtedy nachádzal tam, kde je dnes pastoračné centrum. Keď bolo najviac materiálu, Hľadajúca sa nachádzala z opačnej strany budovy (vnútri kampusu). Detaily sme robili už po tom, ako sme ju preniesli na súčasné miesto. Keď som už bola na mieste, zastavovali sa študenti a zamestnanci, ktorí si to mnohí dodnes pamätajú.

Ako ste sa ku surovému kameňu dostali?

Už keď som sa rozhodla, že idem do kameňa, ten treba niekde kúpiť. Po travertín som sa vybrala do Ludrovej do kameňolomu a keď si predstavíte, že do kameňolomu príde niekto v habite, to postaví do pozoru kadekoho. Pamätám si, že chlapi v kameňolome boli veľmi ústretoví, priniesli mi veľký aj menší kameň, následne mi to priviezli aj zložili pri univerzite bez toho, že by odo mňa niečo pýtali. Bolo to veľmi šľachetné z ich strany a ja som sa z toho veľmi tešila.

Pomník nenarodeným deťom. Ako sa pracuje s takouto témou?

Som zasvätená osoba, nemám deti, nie som vydatá, ale veľmi si vážim život. Život vnímam ako dar od Boha, od nášho Pána. Každý život mi je veľmi vzácny, aj ten nenarodený. My si život nedávame, my ho môžeme prijať. Vnímam ale aj to utrpenie, ktoré môže spôsobiť takáto situácia, keď žena sa ocitne niekde na okraji a potrebuje pomoc a niekedy tá pomoc nie je podaná. Je odkláňaná k smrti. Bol to pre mňa silný moment, že stojím za životom, za niečím krásnym, čo nám Boh dáva.

Bolo to hlboké pre mňa, pretože som sa snažila znázorniť ženu, ktorá je v pohybe, ako keby až na pokraji zúfalstva. Podobne ako v Bedároch. Ten pohyb som chcela znázorniť, ako keby je v pohybe, ako keby si chcela vziať život. Zámerne som dielo otočila smerom k univerzite, pretože naša univerzita je práve takou univerzitou, ktorá nám dáva posolstvo o našom Stvoriteľovi. Dnes je socha otočená smerom ku kaplnke, kde hľadá pomoc, kde hľadá, čo s tým a tú silu nachádza v Pánovi.

***

Celú epizódu podcastu si môžete vypočuť tu. Dozviete sa v nej viac aj o tom, ako prebiehalo celé štúdium Veroniky Balažecovej.